Ak samozrejme neodkážeme na novšiu, modernejšiu časť Písma, kde nalistujeme Apokalypsu svätého Jána. Súdny deň sa totiž už nejaký ten piatok vznáša nad hlavou Českej strany sociálnodemokratickej.
Nateraz je v jej popredí Jan Hamáček. Predseda, ktorý nemá veľa nástrojov, ktorými by čelil obkľúčeniu, do ktorého sa ČSSD vmanévrovala. Na stole leží vládna koalícia s nenásytným, bezprecedentne silnejším partnerom, ktorému sociálni demokrati nemôžu konkurovať. Zahrávajú sa s ohňom, pretože pre zmenu konajú z pozícií nevídane slabých. Naďalej im upadajú preferencie, proti vyhrážkam predčasných volieb sú bezbranní ako slepé mača.
Príčin sakramentského maléru „socanov“ je pochopiteľne viac. Kľúčovou je však personálna bieda partajnej oligarchie. Zaslúžilí činovníci kedysi neohrozenej strany nejakých osem, desať rokov realitu načisto vytesňovali. Bezmyšlienkovito šafárili, a čo je horšie, vnútorných kritikov systematicky trestali. Tak sa dvojnásobná sociálnodemokratická poslankyňa „stratila“ z kandidátky – neprestala varovať, že takto sa partaj dostane na hranicu zvoliteľnosti.
Ľavicovému komentátorovi Lukášovi Jelínkovi zas po októbrovom volebnom debakli vážne sa tváriaci funkcionári vyčítali, že na prehre nesie vinu on svojimi kritickými článkami. Trápne, ale aj v pravom zmysle slova stupídne okrikovanie dlhoročných kritikov namiesto sebareflexie pokračuje stále…
Hlavne sa naplno rozhorel konflikt medzi novým vedením a odstavenými pohrobkami teraz už radového člena Bohuslava Sobotku. Za neho sa početná vnútorná opozícia ocitla mimo ihriska. Teraz je na koni a vydupáva si, o čo bola „násilne ochudobnená“: posty v exekutíve.
Príčin maléru sociálnych demokratov je viac. Kľúčovou je však personálna bieda partajnej oligarchie.
Ctižiadostivosť Andreja Babiša je pre nich zrejme nadlho poslednou šancou, ako pre seba uchmatnúť potrebné. Kým ešte strana ako-tak drží pokope. Veď ono aj vládnutie s politickou divíziou holdingu Agrofert, ktorého predsedovi sa zvyklo hovoriť len samé ANO, čaká priamo za dverami. Po mimoriadne zdĺhavých rokovaniach je kabinet na spadnutie, hoci na pleciach nesie obrie riziká. Preto sa ešte čaká na „verdikt“ poslednej inštancie, výsledok interného referenda ČSSD. Štruktúry sú pretrhnuté vo dvoje.
„Áno“ či „nie“ vládnutiu s ANO 2011 pre nich nie je riešením. Sociálni demokrati zmätene prešľapujú na rázcestí. Rozhodnutie padne jedine medzi zlou a ešte horšou cestou. Ktorá z nich to však je? Buď bude legitimizovaný trestne stíhaný zbohatlík, ktorý vo svojej nenásytnosti nepozná kompromisy, alebo sa jeho skvelým politickým marketingom vysatý Lidový dům premiestni do opozície; v pozícii takisto unikátny, trestuhodne marginalizovaný, prostý mediálne výrazných osobností. Ak teda vynecháme severočeského miestopredsedu Jaroslava Foldynu.
Úspešného rohového útočníka, ktorý si verejný priestor pletie s boxerským ringom, trepe, čo mu slina na jazyk prinesie, sympatizuje s názorovými krajnosťami a autoritu predsedu Hamáčka nepokryte spochybňuje.
Možno je unikátny, rozhodne však nie jediný. Aby v trampotách po uši vyumývaná Česká strana sociálnodemokratická pôsobila dupľovane roztrieštene, jej senátori bazírujú na v zásade rovnakých postojoch, aké zastávajú ich protivníci. Pravicové formácie. Tie sa boja Babišovho cieľavedomého kurzu. Ťahom na bránu ohrozuje i (ľavicových) členov hornej komory, ktorá obhajuje šesťročné mandáty. A tým je zas bližšia košeľa prestížnych kresiel, než kabát „matky strany“. Veď prečo by inak všetci ťahali za jeden povraz.
Sociálni demokrati a komunisti vlani utrpeli najzásadnejšie voličské straty vôbec. Rafinovaný predák následníčky KSČ Vojtěch Filip na čele disciplinovanej štruktúry vyťažil z porážky maximum. Čoskoro zistíme, čo si odnesie nesvorná, stále hmlisto vedená ČSSD. Optimálne sa však javí len skepsa.