Kandidatúru by nielen voliči, ale aj samotní kandidáti mali vnímať ako vyústenie silného osobného príbehu jednotlivca, jeho doterajších úspechov, preukázateľných výsledkov, skúseností – a samozrejme aj kontaktov. Motívom nemôže byť kríza stredného veku, trápny pokus o vtip či snaha o exhibicionizmus. Hoci volebné pravidlá stanovujú určité predpoklady veku, trvalého pobytu a podobne, neznamená to automaticky, že možnosť kandidovať je pozvánkou pre kohokoľvek.
Voľby si netreba zamieňať s prieskumom verejnej mienky, na ktorý sa poskladáme všetci. A treba ich rázne odlíšiť od zábavných relácií, ktoré si v televízii môžeme kedykoľvek prepnúť.
Slovensko má po štvrťstoročí samostatnosti vážny problém. A to s vnímaním verejných volených funkcií, ktoré akosi strácajú výnimočnosť. Zdajú sa byť na dosah komukoľvek.
V minuloročných voľbách do orgánov samosprávnych krajov sa o osem postov predsedu vyšších územných celkov uchádzalo 91 kandidátov. Treba otvorene konštatovať, že mnohí nemali silný osobný príbeh, ani netušili o kompetenčnom zázemí samosprávnych krajov a už vôbec nič nevedeli o skúsenosti so samosprávou. Medzi uchádzačmi o post župana bola dokonca veľká skupina kandidátov, ktorých ľudia vo vlastnom kraji vôbec nepoznali. Tí boli v kampani odkázaní na to, aby predstavovali sami seba, pričom by sme skôr očakávali, že budú predstavovať program, ktorý dokážu garantovať. Nič také sa nestalo.
Veľmi podobné črty začínajú vykazovať aj prezidentské voľby. S podobnou skladbou adeptov, ktorých počet stále rastie. Ešte pred nimi nás však čakajú novembrové komunálne voľby a o to viac by sme sa mali sústrediť na poslaneckých kandidátov, ako aj na uchádzačov o richtárske stoličky. Ani náhodou nepôjde o súboj osobností s príbehom, výsledkami a reálnymi programami. Pre niektoré strany to bude testovanie značky v komunálnej politike, pre iné možno pokus znížiť šance súperom. Keďže táto súťaž sa netýka výlučne strán, ale aj nezávislých kandidátov, splnenie zákonných povinností stanovujúcich minimálny vek, trvalý pobyt, bezúhonnosť a niekoľko podpisov pod petíciou postačí na to, aby sa pustili do sebaprezentácie. Do kampane, v ktorej im možno postačí demagógia, populizmus, sociálne siete. Nič z toho nemusí počas volebnej soboty prispieť k ich volebnému úspechu, ale k znechuteniu voličov či systematickému rozbíjaniu medziľudských vzťahov, ktoré sú prvým predpokladom harmonického občianskeho spolunažívania v mestách a obciach.
Postupne sme si zvykli, že do Národnej rady Slovenskej republiky sa po každých voľbách prepašujú niektoré obskúrne figúry a ten, kto má rifle so sakom, môže v parlamente hlasovať o zákonoch pre všetkých. Presne takéto príklady robia z politiky činnosť, ktorá stojí za pokus komukoľvek. Máme príklady jej znevažovania, ale to neznamená, že potrebujeme ďalšie.
Slovensko má po štvrťstoročí samostatnosti vážny problém. A to s vnímaním verejných volených funkcií, ktoré akosi strácajú výnimočnosť. Zdajú sa byť na dosah komukoľvek. Dokonca samotné kampane, ktoré voľby sprevádzajú, si takíto kandidáti zamieňajú s privátnou reality show. Práve to by mali byť dostatočné dôvody, aby spoločnosť i médiá odvrátili pozornosť od podobných kandidátov. Oni nečakajú na úspech a my nečakáme, že uspejú. Napriek tomu sa podieľajú na tom, aby sa v nás zakorenil pocit, že kandidovať môže každý, komu to umožňuje zákon. Kandidatúra nemôže byť samozrejmosť. Treba sa k nej dopracovať.