Sloboda slova nie je povinnosť

04.07.2018 09:00

Jeden z obchodných reťazcov sa rozhodol nepredávať neslávne známy konšpiračný magazín. Krátko nato zareagovala podobne ďalšia firma. A oheň bol na streche. Tvrdé vyjadrenia o cenzúre, vyhrážky bojkotom, údajné porušovanie slobody prejavu. Ako je to však v skutočnosti?

Neúspešný pokus o bojkot známeho švédskeho nábytkového gigantu zo strany Aliancie za rodinu predznamenáva, ako sa skončia súčasné výzvy. Slovenského spotrebiteľa dlhodobo zaujíma viac peňaženka ako ideológia. Dopustili sa však tieto firmy vôbec niečoho, čo by si zasluhovalo také reakcie? Najrozšírenejšie chápanie cenzúry je čosi úplne iné. Cenzúrny zásah v zmysle platnej legislatívy sa deje zo strany štátnej moci a pred zverejnením, nie po ňom súkromnou firmou. Môžeme hovoriť o „cenzúre“ aspoň z morálneho hľadiska?

Aby sme o takom niečom mohli uvažovať, museli by sa splniť dve základné podmienky. Po prvé, dôsledky takéhoto rozhodnutia súkromnej spoločnosti by museli mať devastačné dôsledky na periodikum a v praxi by znemožnili jeho čitateľom, aby sa k nemu dostali. Príkladom by mohlo byť rozhodnutie tlačiarne magazín netlačiť, ak by iná tlačiareň v krajine nebola a zahraničné alternatívy by boli nedostižne drahé, alebo ak by taká firma bola jediným distribútorom tlače a iné spôsoby šírenia by nejestvovali.

Právo povedať si, čo chcem, neznamená pre ostatných povinnosť ma počúvať alebo moje slová šíriť.

Tu sa dostávame k zásadnému problému. Je vôbec realistické takto rozmýšľať v situácii, keď prístup na internet je porovnateľne jednoduchší a lacnejší ako kúpa časopisu? Ak by autori magazínu silou-mocou chceli šíriť svoje texty, žiaden obchodný reťazec im v tom nezabráni. Môže sa im znížiť zisk z predaja, dokonca klesnúť na nulu, no právo na zisk nejestvuje. Druhou podmienkou je charakteristika periodika, teda že jeho obsah spadá do spektra demokratickej diskusie. V tomto prípade príkro nesúhlasím so všetkými, ktorí z nevedomosti či v zaslepenosti tvrdia, že tento mesačník je súčasťou plurality názorov. Nie je. Nie preto, že by programovo šíril dezinformácie, konšpirácie a lži. Sú to všetko nechutnosti, no vo verejnej komunikácii sa, žiaľ, bežne vyskytujú i v krajinách s omnohou dlhšou demokratickou tradíciou. Ak by to bolo „len“ toto, bolo by potrebné postupovať úplne inak. Máme tu však „česť“ s publikáciou, ktorá opakovane otvorene propagovala fašizmus.

Jeden príklad. K 70. výročiu SNP redakcia pripravila špeciálne vydanie, ktorého podstatnú časť tvorila fašistická propaganda z obdobia druhej svetovej vojny dehonestujúca Povstanie. Materiál uverejnili bez historického komentára, nedá sa teda tvrdiť, že šlo o akýsi pokus amatérskych historikov, čím sa vinníci nepochybne budú snažiť obhajovať.

Fakt, že tento časopis je stále voľne v predaji a jeho majitelia a vydavatelia nesedia vo väzení, je zlyhaním nášho právneho štátu, nie dôkazom jeho bezúhonnosti a legitímnosti. Našťastie týchto ľudí už vyšetrujú a hádam ich čoskoro postavia pred súd.

V prípade diskusie o slobode slova sa však opomenul jeden mimoriadne dôležitý aspekt. Viaceré ľudské práva sú spojené s povinnosťami. Napríklad právo na zdravotnú starostlivosť dáva štátu za povinnosť urobiť všetko vo svojich ekonomických možnostiach, aby bola v adekvátnej miere a kvalite prístupná pre všetkých. Sloboda slova, teda právo prejaviť svoj názor, však žiadnu takúto povinnosť v sebe, najmä vo vzťahu k iným ľuďom, neobsahuje.

Zjednodušene povedané, právo povedať si, čo chcem, neznamená pre ostatných povinnosť ma počúvať alebo moje slová šíriť. Túto logiku môžeme, samozrejme, aplikovať aj na právnické osoby či súkromné spoločnosti.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#sloboda slova #konšpiračný magazín #cenzúra
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk