Kde je chyba? V zákone, na ministerstve alebo vo vedení SAV? Je to spôsobené tým, že vedenie akadémie a štatutári ústavov sú vedci a nie skúsení manažéri? Ale veď drvivá väčšina riaditeľov a členov Predsedníctva SAV je vo svojich pozíciách niekoľko rokov.
Tvrdenie o neúmerných požiadavkách ministerstva neobstojí, pretože vedeckí pracovníci sú ostrieľaní žiadatelia projektov z rozličných grantových agentúr a sú schopní dodať čokoľvek, aby grant získali. Stačí si spomenúť na projekty štrukturálnych fondov EÚ, keď nik nereptal a všetci dodávali požadované podklady.
Nedostatočná alebo zlá komunikácia medzi ministerstvom a Predsedníctvom SAV? Obidve strany sa poznajú veľmi dobre, veď Martina Lubyová pred nástupom na ministerské kreslo bola členkou tohto predsedníctva a predtým dlhoročnou riaditeľkou jedného z ústavov SAV. Práve z toho pravdepodobne vzišla aj jej myšlienka požiadať o možnosť vysvetliť vzniknutú situáciu pred najvyšším orgánom akadémie – Snemom SAV. Čuduj sa svete, samosprávny orgán, teda jeho výbor, túto žiadosť zamietol s odôvodnením, že zasadnutia snemu sú neverejné. Asi preto, že akadémia funguje z verejných zdrojov…
Kvalitná veda stojí na excelentných vedcoch a ich myšlienkach, nie na liste vlastníctva.
Nedá sa argumentovať ani neznalosťou obsahu zákona. Väčšina členov terajšieho Predsedníctva SAV a snemu bola od samého začiatku pri príprave zákona o VVI a veľmi dobre pozná všetky jeho silné aj slabé stránky. A tých slabých je viac než dosť. Veď nie nadarmo sa bývalý minister školstva Juraj Draxler v pravidelných intervaloch usiloval zaradiť návrh zákona na rokovanie vlády.
Podarilo sa to však až v novej vláde ministrovi Petrovi Plavčanovi. Výsledkom tohto niekoľkoročného taktizovania a vyjednávania je zákonná požiadavka na vznik VVI v rámci transformácie organizácií SAV čisto administratívnym úkonom zápisu do registra. Netreba splniť žiadnu z požiadaviek, aké sa kladú na univerzity pri ich akreditácii, ktorá je z vedeckého pohľadu oveľa náročnejšia než transformácia SAV. Takto sa zápis do registra VVI dostáva na úroveň získania živnosti. Nie veľmi potešiteľný spôsob skvalitnenia vedy na Slovensku.
Jeden z hlavných nedostatkov zákona je nasmerovanie našej najvýkonnejšej vedeckej ustanovizne (zabezpečuje viac ako tretinu merateľných vedeckých výstupov v evidovaných medzinárodných databázach) k uzatváraniu sa pred privátnym sektorom a aj decíznou sférou. Práve otvorenie sa akadémie mal byť jeden z kľúčových bodov tohto zákona.
Ťažko sa dajú predstaviť investície z privátneho sektora do inštitúcie, kde správnu radu tvoria výlučne zamestnanci VVI, členov dozornej rady určuje zakladateľ (teda SAV) zväčša z členov predsedníctva akadémie a vo vedeckých radách môže byť maximálne polovica externých členov. Je možné za týchto okolností hovoriť o objektívnej kontrole verejných zdrojov?
Môžeme akceptovať požiadavku „prideľte nám verejné zdroje a už sa o ne viac nestarajte, my budeme vedieť čo s nimi“? Tu treba poznamenať, že SAV a takisto verejné univerzity žijú a budú ešte dlho žiť najmä z verejných zdrojov. Skrátka nemáme tu stovky startupov a verejné inštitúcie zväčša nevedia získavať mimorozpočtové zdroje a v podnikaní sa im moc nedarí.
Z neveľmi šťastného dialógu medzi ministerstvom a SAV vyplýva, že najväčším problémom sa stáva identifikácia majetku, ktorý má prejsť do vlastníctva VVI. Na to, aby bola registrácia úspešná, treba vykonať audit všetkého majetku, ktorý je doteraz majetkom štátu v správe SAV. Ide o určitú formu privatizácie, pri ktorej sa tento majetok rozdelí medzi 47 inštitúcií, ktoré sú rôznej kvality vedeckej, personálnej aj ekonomickej. Problém spočíva v tom, že vlastniť majetok znamená i starať sa oň a efektívne ho spravovať.
Pred transformáciou ústavy SAV dostávali inštitucionálne prostriedky na prevádzku zhruba len na tri mesiace, ale Úrad SAV im prispieval na nevyhnutné opravy a údržbu budov a viacerých unikátnych zariadení. Zvyšok museli získať hlavne z grantových zdrojov. Súťažné zdroje na vedu sú u nás na veľmi nízkej úrovni. Teraz sa VVI budú musieť starať aj o údržbu. Z toho môžeme dedukovať, že z vlastníctva majetku vyplýva viac starostí ako osohu. Okrem toho, nakladanie s majetkom označeným ako prioritný je zo zákona dosť obmedzené. Skrátka, vedeckí pracovníci asi nikdy nebudú dobrí realitní makléri, ale sú a budú dobrí vedci.
Na môj vkus sa do vedy dostalo priveľa politiky, niekedy až demagógie. Tvrdenie, že bez majetku nemôžeme robiť vedu, je nebezpečné. A čo sme robili doteraz, keď sme majetok len spravovali? Kvalitná veda stojí na excelentných vedcoch a ich myšlienkach, nie na liste vlastníctva.
Verím však, že bez ohľadu na názorové rozdiely je prioritou vedenia SAV a ministerky Lubyovej registrácia VVI v intenciách zákona a ich sfunkčnenie napriek všetkým nedostatkom, ktoré tento zákon má. V akadémii pôsobia stovky excelentných vedeckých pracovníkov, ktorí si zaslúžia dôstojné podmienky na výskum v právne definovaných, ekonomicky stabilných a vedecky progresívnych inštitúciách. To by mal byť spoločný cieľ všetkých, ktorí rozvoj vedy na Slovensku ovplyvňujú.