Sovietsky tank v konečnom dôsledku predstavoval kľúčový moment, pre ktorý tisíce ľudí opustili svoju vlasť, a stal sa prvkom, voči ktorému musel svoj postoj definovať prakticky každý jednotlivec. Obrázky sovietskych tankov však postupne prestávajú byť príbehmi, prežívanými jednotlivcami a rodinami, a presúvajú sa do výlučnej domény „veľkých dejín“.
Generácia, ktorá ich bezprostredne zažila a ktorej pracovný a neraz i rodinný život poznačila následná normalizácia, postupne odchádza. Generácia, čo rok 1968 poznala predovšetkým zo životných príbehov rodičov a starších súrodencov, dorástla do stredného veku. Obdobie jej socializácie je však už poznačené nielen normalizáciou, ale najmä vývojom po novembri 1989.
Reflexiou toho sú aj súčasné diskusie o roku 1968, motivované snahou interpretovať ich pre potreby súčasnosti. Pritom je paradoxné, ako sa navzájom dopĺňajú interpretácie autorov z radov liberálnej či konzervatívnej pravice a apologétov sovietskeho modelu socializmu, respektíve neoimperiálnej politiky súčasného Ruska. Obe interpretácie sa usilujú bagatelizovať význam toho roku buď preto, aby zbavili legitimity akýkoľvek pokus o demokratickú nekapitalistickú cestu vývoja, alebo aby otvorene či sofistikovanejším spôsobom utvrdzovali verejnosť v presvedčení, že išlo o logický a oprávnený krok veľmoci.
Rok 1968 zostáva symbolom pokusu o obnovu demokratickej spoločnosti, ako aj symbolom civilizačnej príslušnosti Slovákov a Čechov k demokratickej Európe.
Československý rok 1968 však treba vnímať aj v širšom kontexte slovenských dejín. Bol súčasťou intelektuálneho a politického pohybu v celom vyspelom svete. V sovietskom bloku bol vyústením procesu destalinizácie. V Maďarsku v roku 1956, v ČSSR o dvanásť roky neskôr, ako aj v početných poľských revoltách proti stalinizmu a neostalinizmu zohrávali významnú úlohu komunisti. Tí boli presvedčení, že zlo fašizmu a nespravodlivosti kapitalizmu prvej polovici 20. storočia sú neoprávnené, no zároveň dospeli k poznaniu, že ho nemožno nahradiť zlom sovietskeho systému.
Komunisti v Poľsku, ČSSR i v Maďarsku sa pred rokom 1968 v rozličných obdobiach prihlasovali nielen k domácim tradíciám demokratického socialistického hnutia, ale aj k dedičstvu európskeho socializmu. Mohli to urobiť preto, lebo realitu sovietskeho systému konfrontovali so svojím snom o spravodlivej spoločnosti. Stredoeurópski komunisti 80. rokov už žiadny podobný sen nemali. Hoci sa dokázali vďaka skúsenostiam z vládnutia a solídnemu odbornému potenciálu podieľať na moci, žiadnu víziu demokratického socializmu nepredostreli.
Verbálne sa síce hlásili k tradíciám rokov 1956 a 1968, ich pokus však nevyznel úprimne. Neuveril im ani Alexander Dubček v roku 1992 a postupne stratili odborný potenciál i schopnosť akokoľvek udržať ľavicový elektorát, hoci napríklad v Československu ešte v novembri 1989 väčšina občanov odmietala výlučne kapitalistickú alternatívu.
Československý pokus o reformu a najmä vzdorovanie okupácii a nastupujúcej normalizácii zostáva príbehom občianskeho vzopätia. Rok 1968 zostáva symbolom pokusu o obnovu demokratickej spoločnosti. Tým, že vychádzal z domácich zdrojov, je symbolom civilizačnej príslušnosti Slovákov a Čechov k demokratickej Európe. Je aj súčasťou slovenského národnoemancipačného procesu. Jeho úspešné presadzovanie, keď sa stal predmetom konsenzu väčšiny spoločnosti, bolo podmienené práve uplatňovaním demokratických princípov nielen v roku 1968, ale aj v roku 1918, bezprostredne po druhej svetovej vojne a v rokoch 1989 až 1992.
Rok 1968 má význam ako skúsenosť malého štátu, pre ktorý je imperatívom odmietanie akéhokoľvek variantu imperiálnej politiky. Pre Slovensko ako malý štát je preto škodlivé uvažovať o asymetrickom špeciálnom vzťahu s veľmocou. Naopak, jeho prioritou musí byť podpora politiky multilateralizmu, obmedzujúceho svojvôľu silných aktérov. Platí to pre vojnu proti Iraku i pre okupáciu a anexiu Krymu v roku 2014.
Napriek mnohým výhradám pre Slovensko garanciu multilateralizmu predstavuje členstvo v Európskej únii a NATO. Napriek záujmu udržiavať dobré vzťahy s Ruskom musíme s obavami vnímať jeho neoimperiálne tendencie, ktorých súčasťou sú hlasy volajúce po rehabilitácii invázie z roku 1968. Hoci ich neprezentujú členovia vlády, často sa objavujú práve v ruských provládnych či armádnych médiách.
Heslo obrodného procesu v roku 1968 znelo: Socializmus – sloboda – suverenita – demokracia. Tieto štyri komponenty tvorili neoddeliteľnú súčasť hnutia, za ktorým stáli milióny občanov Slovenska. Preto je zvláštne, že si vládnuci sociálni demokrati, ktorí sa hlásia k Dubčekovmu dedičstvu, nechcú pripomenúť obete augustovej okupácie.