Tento vývoj sprevádzal zväčšujúcu sa trhlinu vo vzťahoch s vládou USA, ktorá na Ankaru uvalila selektívne sankcie. Turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan vyhlásil, že Turecko čelilo „zahraničnej“ operácii, ktorej cieľom bolo dostať jeho ekonomiku na kolená.
Vyššie americké clá na export tureckej ocele a hliníka však samy osebe nemôžu byť vysvetlením silného znehodnotenia tamojšej líry a následného poklesu bankových akcií. Finančné problémy Turecka sa v skutočnosti začali už pred mnohými mesiacmi, pričom Turecko nie je jedinou krajinou globálneho Juhu, kde sa mena dostala pod prudké tlaky.
Prepad líry majú na svedomí skôr zvyšujúce sa úrokové miery v USA, ako americké sankcie. Voči zmenám v americkej úrokovej politike sú osobitne zraniteľné krajiny, ktoré sa výrazne spoliehali na lacný zahraničný kapitál. Argentína bola pred niekoľkými mesiacmi prvou krajinou, ktorá zažila prudký pokles meny a vypuknutie finančnej paniky. Pravicová vláda Mauricia Macriho uzavrela dohodu s Medzinárodným menovým fondom (MMF), ktorou sa zavádzajú v Argentíne úsporné opatrenia. Tendencie k finančnej kríze sa objavili aj v ďalších krajinách. Turecko sa nachádzalo na popredných priečkach zoznamu.
Erdoğan sa usiluje odkloniť pozornosť od ekonomického a finančného pôvodu krízy vytiahnutím geopolitickej karty.
Po najvážnejšej finančnej kríze v roku 2001 sa v Turecku dostala k moci Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP), ktorá začala uplatňovať tvrdé úsporné opatrenia v súlade s dohodou s MMF. Kríza viedla k reorganizácii bankového sektora, nie však k zníženiu závislosti od zahraničných kapitálových tokov. Zahraničné úvery sa použili na financovanie spotreby a výstavby v Turecku. Pôvodne veľmi nízka zadlženosť domácností zrazu prudko vzrástla. Hospodársky rast stimulovali domáca spotreba a výstavba. Hoci výrobný sektor profitoval do určitej miery z vyššej spotreby, zvýšený dopyt sa premenil na rýchlo rastúci dovoz.
V dôsledku silného spoliehania sa na zahraničné kapitálové toky a vysokého deficitu bežného účtu sa turecká ekonomika stala zraniteľnou voči globálnej kríze v rokoch 2008/2009. HDP klesol o 4,8 percenta. Zotavenie bolo celkom rýchle, založené na rýchlom návrate kapitálových tokov. V tom čase boli „vynárajúce sa trhy“, vrátane Turecka, považované za relatívne bezpečné. Turecká vláda prehĺbila spoliehanie sa na úvery, aby stimulovala rast, a vyvinula tlak na centrálnu banku, aby znížila úrokové miery s cieľom stimulovať výstavbu a spotrebu. Na rozdiel od predkrízových rokov vláda znehodnotenie meny do určitej miery akceptovala. Slabnúca líra vytvorila pre priemysel akýsi priestor na dýchanie. Napriek znehodnoteniu meny deficit bežného účtu zostal pod kritickou úrovňou 5 percent HDP.
Od začiatku tohto roka Turecko začalo čeliť narastajúcim problémom s prilákaním zahraničného kapitálu na financovanie deficitu bežného účtu. V nadväznosti na zmeny v USA turecká vláda nebola pripravená na zvýšenie úrokových mier. Pokles líry sa zrýchlil – jej celková devalvácia sa dostala na úroveň vyše 40 percent v porovnaní so začiatkom roka. Niektoré firmy nie sú schopné plniť svoje povinnosti. Bankový systém sa dostáva pod tlak. V dôsledku vysokej závislosti od dovozu viedli rýchlo rastúce ceny dovážaných produktov k narastajúcej inflácii. Nahor vystrelili najmä ceny energií.
K finančným problémom prispeli aj spory s americkou vládou. V AKP boli predtým dva geopolitické prúdy: prozápadný a euroázijský. Počas prvých rokov sa AKP usilovala o úzke vzťahy s EÚ a s USA, s cieľom posilniť svoju mocenskú pozíciu voči starému kemalistickému establišmentu. V tzv. arabskej jari turecká vláda videla príležitosť upevniť si pozíciu v regióne a presadzovať autonómnejšiu zahraničnú politiku. Po určitom zaváhaní sa priklonila k podpore islamistických síl v regióne, najmä Moslimského bratstva.
Nepodarený prevrat v roku 2016 bol druhým medzníkom. Vláda považuje reformné islamské Gülenovo spoločenstvo za silu, ktorá stála za prevratom. Spoločenstvo bolo hlavným pilierom prozápadných síl v AKP. Čistky v bezpečnostných silách po prevrate sa čiastočne dotkli aj prozápadných kádrov. Sám Fetullah Gülen žije vyše dve desaťročia v USA a turecká vláda by chcela dosiahnuť jeho vydanie. Krátko po prevrate bol zadržaný americký pastor Andrew Brunson, ktorý je považovaný za záložníka v spore ohľadom Gülena. Americká vláda požadovala Brunsonovo definitívne prepustenie a požiadavku podporila uvalením sankcií na Ankaru.
Turecká vláda prijala viacero núdzových ekonomických opatrení a začala hľadať pomoc v zahraničí. Od Kataru získala prísľub vo výške 15 miliárd dolárov. Obrátila sa aj na nemeckú vládu, ktorá sa zdá byť v tejto veci rozdelená.
Prehlbujúca sa finančná kríza sa môže stať veľkou politickou výzvou pre Erdoğana, v ktorého rukách sa koncentruje moc. Usiluje sa odkloniť pozornosť od ekonomického a finančného pôvodu krízy vytiahnutím geopolitickej karty. Reálnym scenárom pre bezprostrednú budúcnosť Turecka sú čoraz väčšie hospodárske problémy a intenzívnejšie hľadanie nepriateľov.