Práve počas vojny v Kosove v roku 1999 prišiel Miloševič na porade so svojimi generálmi o. i. s nápadom, že terén treba "asanovať“. Pre toho, komu to nebolo jasné, spresnil, že treba odpratať mŕtvoly Albáncov podľa možnosti mimo územia Kosova. A tak chladiarenské kamióny vozili zavraždených dokonca do 400 kilometrov vzdialeného Belehradu a zahrabávali ich na vojenskej a leteckej základni Batajnica. Bolo ich okolo 800.
Chvalabohu Vučič nezostal pri veľkosti srbského lídra. Takmer jedným dychom povedal, že výsledky Miloševičových zámerov "boli veľmi zlé“.
Je takmer isté, že nedávno pretriasané otázky "korekcie hraníc“ či "výmeny územia“ sa budú zosúvať z pracovného stola. Verejnosť v Srbsku aj Kosove také riešenie odmieta.
Nepochybne, prehral všetky vojny a zostali po ňom desaťtisíce obetí zločinov. V roku 1989 definoval svoje predstavy a prognózy v prejave pri Gazimestane, pamätníku historickej bitky na Kosovom poli (v roku 1389 tam boli Srbi porazení vojskami Osmanskej ríše). Historici hovoria, že vtedy ohlasoval vlastne budúci rozpad Juhoslávie aj za použitia zbraní.
Niektorí analytici tvrdili, že sa Vučič chystá v Kosovskej Mitrovici na "svoj Gazimestan“. Komentátor belehradského denníka Danas Zoran Panovič však túto paralelu odmietol. Napísal, že "keby Slobodan Miloševič mal na Gazimestane taký prejav, aký mal v nedeľu Vučič, bolo by nám všetkým podstatne lepšie“. Prezidentovu rétoriku označil za "antigazimestanskú“.
Vučič vyhlásil, že nebude nadávať na Albáncov: "Mojou robotou nie sú mýty, ani sny, ani vidiny, ani pomätené vízie Kosova bez Albáncov alebo Kosova bez Srbov. Mojou robotou je realita.“ A spýtal sa: "Chceme dohodu s Albáncami alebo predlžovanie agónie, v ktorej naisto stratíme všetko?“ Zdôraznil, že treba dosiahnuť kompromis s Albáncami.
Tieto slová možno iba privítať, ale aký má byť spomínaný kompromis, kde zostali návrhy riešení, ktoré vopred ohlasoval Vučič, keď tvrdil, že si pripravuje tento prejav?! Teraz povedal, že klamú tí, čo hovoria, že chce meniť hranice. Ešte deň predtým prezradil, že sa rozprával o tom s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou, ale ona to odmieta.
Nikto v Belehrade ani v Prištine oficiálne nepoprel, že sa uvažuje o prípadnej výmene územia medzi Kosovom a Srbskom. Vyvolalo to vlnu odmietania v politických kruhoch v jednej i druhej krajine. V Prištine dobre že nezosadili prezidenta Hashima Thaciho, keď spomenul svoj zámer rokovať s Vučičom o "korekcii“ hraníc.
Známa srbská novinárka Ljiljana Smajlovičová sa v týchto dňoch vyjadrila, že sa nemôže zbaviť pocitu, že vysoká predstaviteľka EÚ Federica Mogheriniová spolu s Vučičom a Thacim pracujú na nejakom "balíku riešenia“, ktorého súčasťou by mohla byť aj otázka hraníc. Mogheriniová aj po búrlivých posledných dňoch (zrušenie stretnutia oboch prezidentov v Bruseli, boj o program Vučičovej návštevy v Kosove) vyslovila presvedčenie, že "obaja prezidenti v nasledujúcich mesiacoch dosiahnu právne záväznú dohodu a celkovej normalizácii vzťahov v súlade s medzinárodným právom“.
Tu sa natíska otázka, či forma uznania kosovskej nezávislosti bude môcť byť zakódovaná v často spomínanom kompromise v dohľadnej alebo vzdialenejšej budúcnosti.
Zdá sa, že vlastne až teraz sa začnú naozajstné vecné rokovania o vzťahoch medzi Belehradom a Prištinou. Nie, že by dosiaľ také neboli, no zväčša sa dohodli princípy, systém, ale jeho fungovanie napríklad v súdnictve ešte nedostalo praktický rámec. A podobne je to aj v ďalších otázkach.
Je takmer isté, že v minulých týždňoch často pretriasané otázky "rozhraničenia medzi Srbmi a Albáncami“, "korekcie hraníc“ či "výmeny územia“ sa budú zosúvať z pracovného stola. Jednak široká a rôznorodá verejnosť v Srbsku aj Kosove také riešenie odmieta. Nie je zanedbateľné ani to, že i v spektre medzinárodnej politiky prevládajú nad netrpezlivosťou, ktorá ženie do urýchlenia riešenia srbsko-kosovských vzťahov, obavy z dramatických deväťdesiatych rokov na západnom Balkáne. Vtedy práve etnické eskamotérstvo a čistky viedli k vojnám s dodnes nevyliečenými tragickými dôsledkami.
Prípadná úprava hraníc napokon nie je kľúčová otázka. Rozhodujúce bude vzájomné vnímanie Srbov a Albáncov ako takmer večných nepriateľov. Vučič prejavil záujem a vôľu nahradiť tento stav partnerskými, dobrosusedskými vzťahmi. Ukazuje sa, že partnerom by v tom mohol byť na kosovsko-albánskej strane Thaci.
Pravda, dvaja ľudia, hoci aj silní, sú dôležití, ale myslenie spoločnosti sami nezvládnu. A v nej majú stále nezanedbateľné pozície predsudky a nacionalizmus, ktoré vo svojej obmedzenosti brzdia racionálne riešenia problémov samotnej spoločnosti a spolužitia medzi národmi.