Klesajúca miera evidovanej nezamestnanosti na západnom Slovensku už dosahuje čísla, ktoré naozaj zamestnávateľom nedávajú veľký priestor vyberať si medzi nezamestnanými vhodných pracovníkov. Napríklad v Bratislavskom kraji v auguste dosahovala miera evidovanej nezamestnanosti 3,16 a v Trnavskom dokonca iba 2,62 percenta. Medzi evidovanými nezamestnanými zostávajú ľudia, ktorých sa asi na trh práce z rozličných dôvodov podarí umiestniť iba veľmi ťažko.
Iná situácia však vládne v Prešovskom a Košickom kraji, ale aj na juhu Banskobystrického kraja. V okrese Rimavská Sobota v auguste zaznamenali mieru nezamestnanosti 17,25, v okrese Kežmarok 14,44, v okrese Revúca 14,28 a v okrese Rožňava 13,93 percenta. To, čo tieto oblasti s vysokým počtom ľudí bez práce spája, je výrazný podiel obyvateľstva žijúceho v rómskych osadách. Teda pracovná sila by bola, ale vykazujúca znaky generačnej chudoby.
Tým, že viac otvoríme trh práce pre občanov tretích krajín, nemali by sme rezignovať na zamestnávanie našich nezamestnaných. Hoci sú to Rómovia.
Zároveň treba priznať, že voči rómskym zamestnancom majú zamestnávatelia predsudky. Bránia sa prijať do roboty Rómov z osady, lebo inakosť je stále niečím, čo odrádza. Pričom skúsenosti zamestnávateľov, ktorí pomyselnú hranicu zamestnávania Rómov prekročili, sú dobré.
Čo ešte nezamestnaných Rómov handicapuje pri vstupe na trh práce? Nízka vzdelanostná úroveň. Pri robotníckych profesiách je to však riešiteľná prekážka, lebo v procese môžu nejaké zručnosti získať, len asi by bol potrebný flexibilný prístup zo strany štátu pri rekvalifikáciách. V mnohých regiónoch chýbajú vodiči verejnej dopravy, čo by tiež pri cielenej rekvalifikácii nemuselo byť neriešiteľné. Behom na dlhšie trate môže byť cielené vzdelávanie v odvetviach, kde sa dlhodobo ukazuje nedostatok pracovníkov, napríklad v zdravotníctve či v sociálnych službách.
Oveľa vážnejšou prekážkou ostáva podpora mobility pre nezamestnaných a ich možnosť presťahovať sa za prácou. Prácechtiví Rómovia narážajú na neochotu ostatných ubytovať ich a už vôbec neprichádza do úvahy, aby sa za prácou presťahovala celá rodina.
Nedávno jedna podnikateľka zo západného Slovenska, spokojná so svojimi rómskymi zamestnancami zo Spiša, uvádzala príklad, že ak ich chcela ubytovať, musela kúpiť dom. V obci, kde mala prevádzku, ani v blízkom okolí, im totiž ubytovanie nenašla. Prekážkou, ktorú už nedokázala prekonať, bola neochota miestnej školy prijať dve deti jej zamestnancov na povinnú dochádzku. Vari aj preto zamestnávatelia tlačia na zjednodušenie procesu prijímania zamestnancov z tretích krajín, aby sa vyhli vyššie opísaným problémom.
Z hľadiska kohézie spoločnosti by bol určite dobrý krok podporiť zamestnávanie príslušníkov rómskych komunít a vytvárať reálny priestor na to, čo vo vzťahu k Európskej únii dlhodobo deklarujeme, a to inklúziu marginalizovaných rómskych komunít. Je pravdou, že najťažšie sa pracuje s predsudkami, no v tomto smere by mnohé podniky, ktoré už Rómov zamestnávajú, mohli byť príkladom. Príklady totiž priťahujú.
Iste, zamestnávatelia nemôžu na zdolávanie mnohých prekážok zostať sami a potrebovali by podporu štátu, hoci aj vo forme rekvalifikácií či pracovného tútoringu, ktorý by zamestnancovi pomohol preklenúť obdobie nástupu do roboty a zmeny, ktoré to prináša.
Ukazuje sa, že dôležitým hráčom sú aj obce a mestá. Ľudia prichádzajúci za prácou budú tak či tak potrebovať bývať a využívať infraštruktúru. Tým, že viac otvoríme trh práce pre občanov tretích krajín, nemali by sme rezignovať na zamestnávanie našich nezamestnaných. Hoci sú to Rómovia.