Keby sa proti rýchlejšiemu zvyšovaniu minimálnej mzdy zamestnávatelia nepostavili, nestačili by sme sa čudovať. Ak sa ale na ich stranu pridá Jozef Mihál, tvrdiac, že „polovicu z toho, čo by malo ísť zamestnancovi, si uchmatne štát,“ musí to vyraziť dych. Inými slovami, dane, sociálne a zdravotné odvody podľa bývalého ministra práce vo vláde Ivety Radičovej prehltne akýsi moloch, ktorého chápadlom, mimochodom, bol pred niekoľkými rokmi on sám!
Nedajme sa zavádzať
Opakovane sa dozvedáme, že Slovenská republika má jedno z najvyšších daňových a odvodových zaťažení spomedzi štátov OECD. Opak je pravdou. Po daňovej reforme v roku 2004 kleslo daňové a odvodové zaťaženie na 28,1 percenta HDP a dnes sa pohybuje okolo 31 percent. Priemer v OECD bol v roku 2016 až 34,3 a v Európskej únii dokonca 40 percent!
Zníženie sadzieb daní a odvodov by pri nízkej mzdovej úrovni a nízkej daňovej disciplíne mali za následok ešte viac podfinancované zdravotníctvo, školstvo, horšiu dopravnú infraštruktúru atď. Neprofituje z nich aj podnikateľský sektor?
Odporúčanie súčasného ministra Jána Richtera zamestnávateľom rýchlejšie zvyšovať mzdy je namieste. Namieste je i politika zvyšovania minimálnej mzdy a legislatívnej podpory odborov, aby mohli účinnejšie vyjednávať, či politika rastu zamestnanosti. Naopak, dovoz zamestnancov zo zahraničia zvýši flexibilitu miezd smerom nadol, teda zvyšovaniu miezd neprospieva.
Nízka kvóta v rámci OECD
Štúdia Ekonomického ústavu SAV Pohľady na štruktúrne problémy slovenskej ekonomiky z roku 2014 názorne ukazuje, aký pokrok za dve desiatky rokov svojej existencie urobilo Slovensko v dobiehaní v HDP na obyvateľa za priemerom EÚ. No v mzdovej konvergencii za ekonomickou konvergenciou výrazne zaostáva.
Rozdiel predstavuje až 18,5 bodu. Inými slovami, v roku 2013 úroveň HDP na obyvateľa dosiahla v SR 76,3 percenta priemeru EÚ, kým úroveň odmeny zamestnanca na HDP iba 57,8 percenta. V slovenskej ekonomike je spomedzi štátov strednej a východnej Európy táto disproporcia najväčšia a dosiaľ sa podstatne nezmenšila.
Pre Slovensko zostáva charakteristická nízka a naďalej klesajúca mzdová kvóta, ukazovateľ, ktorý zhruba vyjadruje podiel miezd na HDP. Naša mzdová kvóta pritom výrazne zaostáva za priemerom v OECD i EÚ.
Nízke mzdy sú dodnes lákadlom pre zahraničné firmy. Často patria k najproduktívnejším a mzdy v nich – hoci sú zvyčajne zlomkom tých, ktoré platia doma – sú predsa vyššie ako v nízkoproduktívnych domácich firmách. Podľa Inštitútu finančnej politiky práve tieto zamestnávajú až takmer dve tretiny zamestnancov a pri nízkej produktivite práce ich zvyšovanie minimálnej mzdy môže ohroziť. Otázkou je, čo robiť, aby sa to zmenilo. Brzdiť z toho dôvodu jej rast nie je riešením.
Koniec zlatého veku kapitalizmu
Mzdová kvóta v štátoch OECD zostávala takmer rovnaká do 80. rokov minulého storočia. Vtedy nastal zlom a podiel miezd na HDP začal vytrvalo klesať. Podľa OECD v štátoch G20 medzi rokmi 1980 až 2000 každým rokom podiel miezd na HDP poklesol o 0,3 percenta.
Analýza Generálneho riaditeľstva Európskej komisie pre hospodárske a finančné záležitosti uvádza, že v štátoch ako je Austrália, Kanada, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Japonsko, Španielsko, v Spojenom kráľovstve či USA, klesol podiel miezd na HDP v rokoch 1960 až 2011 zo 65 na 56 percent. Podiel miezd na HDP sa vo Veľkej Británii znížil na úroveň pred druhou svetovou vojnou, v Spojených štátoch na úroveň v 30. rokoch minulého storočia a vo Francúzsku až na úroveň roka 1897!
Demontáž sociálneho štátu istoty zamestnancov neguje a oslabuje tak vyjednávaciu silu pracujúcich a ich zástupcov – odborov.
Čo sa stalo? Podľa riportu Medzinárodnej organizácie práce a OECD z februára 2015 o podiele miezd v štátoch G20 takýto trend spôsobili viaceré faktory. Technologické zmeny a zmeny v štruktúre produkcie majú napríklad za následok väčšiu potrebu kapitálu ako práce. Preto si môže kapitál z HDP – podľa správy – ukrajovať viac ako zamestnanci.
Hlavný dôvod treba hľadať niekde inde. Koncom 70. rokov a začiatkom 80. rokov minulého storočia sa končí to, čo sa nazýva zlatým vekom kapitalizmu. Práve od tohto obdobia sa začína datovať pokles mzdovej kvóty.
Kľúčovým dôvodom tohto poklesu je politika okresávania sociálneho štátu. Ten predtým poskytoval zamestnancom ochranu pred prepúšťaním, ako i pomoc v prípade straty práce. Demontáž sociálneho štátu takéto istoty neguje a oslabuje tak vyjednávaciu silu zamestnancov a ich zástupcov – odborov.
Je otázne, kedy sa podarí trend poklesu mzdovej kvóty zastaviť u nás i v ostatných krajinách EÚ. Aj o tom budú voľby do europarlamentu už v máji budúceho roka.