Kedy príde nová kríza?

Od začiatku Veľkej recesie uplynulo desať rokov. Je dnešná situácia lepšia? Odstránili sa príčiny, ktoré ku svetovej kríze viedli? Máme dostatočnú odolnosť ekonomík a manévrovací priestor hospodárskej politiky, aby sme reagovali na prípadnú ďalšiu recesiu? Máločo vypovedá toľko o stave politiky vo vyspelých krajinách ako to, že odpoveď na všetky otázky znie: NIE.

17.10.2018 10:00
debata (3)

O príčinách hospodárskej krízy nepanuje zhoda. Niektoré názory sa obmedzujú na finančnú sféru. V nej došlo k lepšej regulácii (tá sa však znovu pod tlakom zmäkčuje), ale bankový trh v Spojených štátoch, kde kríza roku 2008 vypukla, je koncentrovanejší, banky ešte väčšie a ešte viac „priveľké na to, aby sa nechali padnúť“.

Horšia situácia vládne, ak si nemyslíte, že finančná sféra bola zdroj problémov, ale iba samotná prvá viditeľná šupka vyjadrujúca dlhodobú a fundamentálnu nerovnováhu v ekonomike. Jednou z týchto výchyliek je práve nerovnováha medzi reálnou a finančnou ekonomikou, v jej jadre nájdeme silnú disbalanciu medzi kapitálom a prácou.

Ako je možné, že sa v rámci „poučenia z krízového vývoja“ po veľkej kríze stalo tak málo, čo následne znamená, že na budúcu recesiu, ktorá nepochybne príde, sú vyspelé krajiny katastrofálne nepripravené?

Áno, viac sa hovorí o nerovnosti. Vyšlo aj niekoľko pekných štúdií na túto tému, no v praktickej politike sa nestalo takmer nič. Medzinárodný menový fond môžeme, vzhľadom na jeho historicky absolútnu neschopnosť predvídať krízy, hoci už klopali na dvere, teraz podozrievať z iného extrému: pred krízou varuje neustále. Treba sa však pozrieť na to, ako sa Veľká recesia „vyriešila“.

Na prvý pohľad vidíme, že narástlo dlhové bremeno. Globálny dlh je podľa MMF väčší, ako bol, hoci došlo k zmenám medzi sektormi a krajinami. No stále platí, že najmä vyspelé štáty, ktorým v posledných rokoch sekunduje Čína, pred sebou valia obrovskú dlhovú guľu. Tá bola povzbudená veľmi uvoľnenou monetárnou politikou, ktorá si poslúžila aj nekonvenčnými nástrojmi, ako je kvantitatívne uvoľňovanie či dokonca záporné úrokové sadzby.

Okrem vyčistenia bilancií bánk bolo úlohou tejto politiky „obnoviť úverový tok“, čo sa naozaj stalo. Až tak, že MMF uvádza, že globálny dlh predstavuje 225 percent globálneho produktu (o 12 % viac ako r. 2009). Je zrejmé, že zásadnejšie zmeny v monetárnej politike, napríklad koordinovaný „návrat k normálu“, t. j. zvyšovanie úrokových sadzieb, môžu mať explozívny charakter.

Prvý signál už prišiel. Do problémov sa dostali rozvíjajúce sa ekonomiky, ktoré sú varujúcim svetielkom blížiacich sa problémov. Turecko, Indonézia či Argentína patria ku krajinám, ktoré ukazujú, že sa finančné toky kapitálu obracajú nalákané vyššími úrokovými sadzbami v USA. To vyvoláva v systéme svetovej ekonomiky pravidelné vlnobitie.

Fiskálna politika nehrala pri resuscitačnej politike po Veľkej recesii dostatočne silnú úlohu, pretože Nemecku sa podarilo presadiť politiku škrtov, ktorá v eurozóne dominuje dodnes. V USA zasa prežívajú reaganovský sen, ako sa pracovníkom údajne znížením firemných daní zvýšia dlhodobo stagnujúce mzdy. Politika škrtov viedla k tomu, že štrukturálne slabé krajiny eurozóny trpia vysokou nezamestnanosťou a nadobro stratili veľkú časť svojho potenciálu, zatiaľ čo v USA vedie zníženie firemných daní k tomu, že sa znovu rozbehli spätné odkupy akcií, čiastočne na dlh. Dôležitý je tiež odraz v politickej agende, na ktorom sa nič nezmenilo. Trhy sa radujú z toho, že sa budúcim brazílskym prezidentom stane s veľkou pravdepodobnosťou fašista. Európska komisia nerieši obrovské množstvo mladých nezamestnaných v Taliansku, ale to, či si nová vláda v Ríme dovolí navýšiť deficit na 2,4 percenta HDP.

Niektorí politici, napríklad bývalý predseda Euroskupiny Jeroen Dijsselbloem, si dovolí povedať, že politika voči Grécku bola asi pritvrdá, no to pravidelne hovoria viacerí, no až vtedy, keď opustia politické funkcie. A do tohto mixu „ideme ďalej močiarom okolo bielych skál“ osedlaní na dlhovej guli, pridajme politiku prezidenta Donalda Trumpa „America First!“, ktorá nie je ničím iným ako bojom za zachovanie hegemónia USA, čo okrem iného zahŕňa aj tzv. zadržiavanie Číny, zatiaľ iba v podobe ekonomickej vojny.

Dokonca aj ekonómovia hlavného prúdu sa pýtajú, ako je možné, že sa v rámci „poučenia z krízového vývoja“ po veľkej kríze stalo tak málo, čo následne znamená, že na budúcu recesiu, ktorá nepochybne príde, sú vyspelé krajiny katastrofálne nepripravené.

Hlavný komentátor denníka Financial Times Martin Wolf s týmto názorom súhlasí. Doslova píše, že náklonnosť k tomu, aby sme sa vrátili do obdobia pred veľkou recesiou, je neuveriteľná. Tiež sa domnieva, že dôvodom nie je to, že „nemáme dobré nápady“, ale že sa ich realizácia blokuje. Dôvod je naporúdzi: dobývanie renty. To je nevyhnutne späté s privilégiami pre vyvolených, ktorí tvoria jedno percento populácie. Nejde zďaleka „iba“ o parazitovanie na verejných peniazoch, no aj o nedotknuteľnosť tejto skupiny, o prijímaných zákonoch na jej mieru i s koncentráciou trhov, teda o monopolnú rentu v prípade série technologických firiem.

Renta je v kapitalizme patológia, ako vysvetľujem spolu s Miroslavom Tejklom v knihe Kapitalizmus, socializmus a budúcnosť. Privilégiá nie sú zlučiteľné s demokraciou. Ťažko sa potom čudovať, tomu, že jedna veľká kríza – politického systému – prebieha priamo pred našimi očami. Ide o konflikt tých, čo chcú držať súčasný poriadok, a tých, čo ho chcú zničiť. Takýto monumentálny konflikt je dieťaťom nevyriešených problémov, ktoré pred desiatimi rokmi spustila Veľká recesia.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #USA #hospodárska kríza #Donald Trump #Veľká recesia #globálny dlh