Mestá a obce majú na svojich pleciach vyše štyritisíc kompetencií. Rozhodujú o mnohom. Niečo je viac viditeľné, iné cítime, až keď sa vyskytne problém, a ďalšie nevnímame takmer vôbec. V každom prípade je miestna územná samospráva priestorom, v ktorom sa odohráva náš život a väčšina verejných služieb závisí od rozhodnutí volených orgánov.
Práve podľa verejných služieb, s ktorých rozsahom a kvalitou sme každodenne konfrontovaní, najčastejšie hodnotíme kvalitu samosprávy. Menej nás zaujímajú verejné výdavky na tieto služby, lebo čo sa financuje nepriamo, teda zo spoločného, znášame akosi ľahšie ako to, čo si musíme priamo zaplatiť. Napríklad účet za hodinu parkovania či daň za byt alebo za psa, prípadne poplatok za komunálne a drobné stavebné odpady vnímame viac osobne ako prevádzku verejného osvetlenia, údržbu lavičiek pri paneláku alebo pluhovanie ciest v zime. Teda to, čo sa síce financuje z nášho, no zo spoločného.
Komunálne voľby by sme nemali oklieštiť výlučne na to, či terajší richtár obháji svoj post, ale akých partnerov na spoluprácu mu navrhneme v pozícii členov zastupiteľstva.
Základným prístupom ku kvalite a rozsahu verejných služieb nemôže byť politikárčenie, ale riešenie životných situácií obyvateľov. Na dedinách či v menších mestách na to kvôli bezprostrednosti asi ani nie je priestor. Buď verejné osvetlenie svieti, alebo má starosta na chodníku cestou do práce skupinu sťažovateľov. Obec stále funguje ako komunita, ktorá sa navzájom kontroluje a spoločne rieši miestne záležitosti.
V prípade veľkých miest samospráva získava politický rozmer. Ten ovplyvňuje aj výraznejšia anonymita obyvateľov a nižší záujem o spoluúčasť na správe miestnych záležitostí. Ľudia zavalení vlastnými povinnosťami a starosťami venujú menej pozornosti rozhodovaniu samosprávy. Tento priestor tak logicky obsadzujú aktivisti a politické strany, verejnosť skôr reaguje na výsledky rozhodnutí, akoby ich v predstihu formulovala. Neraz je to nepríjemná daň za pasivitu.
V politike sa pomerne dlhodobo udomácňuje personalizácia. Menami lídrov sa donedávna nazývali strany, po premiéroch vlády, ktoré manažujú. Dokonca máme tendenciu spájať samosprávu so starostom či primátorom, hoci o mnohom rozhodujú poslanci v zastupiteľstvách. Práve preto by sme komunálne voľby nemali oklieštiť výlučne na to, či terajší richtár obháji svoj post, ale akých partnerov na spoluprácu mu navrhneme v pozícii členov zastupiteľstva.
Kým richtár zvoláva a vedie zastupiteľstvo, na jeho rokovaní nehlasuje, no podpisuje rozhodnutia poslancov. Je na nich, ako nastavia miestne dane, schvália územný plán, prijmú rozpočet a rozdelia investície do škôl či sociálnych zariadení. Dokonca zákon o obecnom zriadení im dáva povinnosť na požiadanie informovať voličov o svojej činnosti a činnosti zastupiteľstva. To si však netreba zamieňať so súčasnou predvolebnou kampaňou. Skladbu mestských a obecných zastupiteľstiev z týchto a ďalších dôvodov netreba podceňovať.
Miestna územná samospráva má už 28 rokov. Prešla dlhú cestu, na ktorej na seba nabaľovala nové úlohy a posilňovala svoj vplyv. Je odrastená. Na radniciach potrebuje skúsených a rozvážnych. Nie komentátorov rozhodnutí a glosátorov, ktorí prognózujú až potom, keď sa niečo udeje. K spoločnému úspechu musí každý prispieť sám. Už desiateho novembra sú na ťahu voliči. Dovtedy by sme mali poznať vzťah medzi príčinou a následkom. Lebo úspech sa nezačína hašterením, ale spoluprácou. Nepotrebujeme rozhádané mestá.