Nerast, ktorý je nevyhnutnou súčasťou lítiových batérií, vďaka ktorým potom fungujú aj naše počítače, smartfóny a automobilové batérie.
Ako sa zistilo, výrobcovia produktov nie sú do kúpy nerastu vtiahnutí priamo. Kobalt sa posúva čínskej spoločnosti Congo Dongfang Mining (Cdm), ktorú kontroluje ďalšia čínska spoločnosť Zheijang Huayou Cobalt Ltd (Huayou Cobalt). Tie nerast následne predajú ďalším spoločnostiam špecializovaným na predaj kobaltu a až odtiaľ sa distribuuje výrobcom.
Ak chce politik svojím programom obmedzovať už získané občianske práva, vynára sa otázka, či vôbec dokáže pochopiť a chrániť nové práva v dobe, keď je to nevyhnutné.
BBC preto žiadala stanovisko od všetkých 24 nadnárodných spoločností, ktoré figurovali v zozname odberateľov predmetných lítiových batérií. Ani jedna nevedela vierohodne zdokumentovať, odkiaľ pochádza kobalt v ich batériách. Jedine spoločnosť Apple (zrejme aj preto, že je už roky pod prísnym dohľadom medzinárodných organizácií v oblasti ochrany ľudských práv) preukázala pôvod materiálov a rešpektovanie etického kódexu. Stanovuje sa v ňom, že pokiaľ ktorýkoľvek prvok v reťazi dodávateľov a subdodávateľov nerešpektuje pravidlá, musí z kola von.
Ak subdodávateľ nepreukáže, že nezamestnáva detskú pracovnú silu, nechráni tehotné ženy, nezamestnáva ťažko chorých či nechráni životné prostredie, ďalej sa s ním nepočíta. Už len myšlienka, že na to, aby sa v 21. storočí rešpektovali základné ľudské a sociálne práva, musí súkromná spoločnosť prijať etický kódex, vyvoláva veľa otázok. Vráťme sa však z Konga do Európy.
Rešpektovanie základných ľudských, sociálnych a politických práv má v Európe zákonnú podobu a inštitucionálne garancie. V niektorých štátoch sa už koncom 18. storočia pre deti zaviedla povinná školská dochádzka, rozvíjali sa koncepty štátom garantovanej pomoci chudobným, postupne sa zavádzal maximálny týždenný pracovný čas, právo na podporu v prípade choroby, nezamestnanosti, právo na dovolenku, na štrajk, ochrana tehotných alebo postihnutých osôb a podobne. Dnes sú pre nás tieto práva samozrejmosťou. Úroveň spoločného blahobytu, rozsah a kvalita práv sú mierou civilizovanosti a kultúry štátu. V zásade platí, že čím je štát rozvinutejší, tým lepšie garantuje sociálne, občianske a politické práva.
V dobe, ktorú charakterizuje rast moderných technológií, vzrastá potreba priznať a garantovať nové práva. Napríklad právo na ochranu osobných údajov v moderných technológiách, ochranu proti kybernetickým útokom, boj proti dezinformáciám a falošným správam, ochranu autorských práv na internete, priznanie práva na prístup k prostriedkom modernej komunikácie všetkým občanom, právo na garanciu zdravého životného prostredia a podobne. Hovorí sa tomu evolúcia.
Moderný a osvietený zákonodarca si za cieľ nekladie zrušiť všetko, čo je „zadarmo“. Práve naopak: moderný politik ide cestou evolúcie; teda garantuje všetky už priznané práva a postupne kodifikuje nové práva. Ak chce politik svojím programom obmedzovať už získané práva či výsady občanov („pretože sú zadarmo”), vynára sa otázka, či vôbec dokáže pochopiť a chrániť ich nové práva v dobe, keď je to nevyhnutné. Pretože všetko sú peniaze daňových poplatníkov. Zadarmo v skutočnosti nie je nič. Ani školstvo, ani vlakový lístok pre dôchodcov. Vláda tieto peniaze len spravuje, prerozdeľuje a investuje. A len na jej úrovni a schopnostiach záleží, či sa investície občanov dobre zúročia a vrátia sa im v podobe kvalitného života.
Aby raz štát a jeho občania neboli odkázaní na etický kódex súkromných spoločností.