Vidieť ďalšie prehlbovanie nedôvery v zastupiteľskú demokraciu a posilňovanie politických útvarov, ktoré sa opierajú o meno zakladateľa. Paralelne dochádza k posilneniu dôležitosti marketingu v mobilizácii voličov, čo výrazne oslabuje šance tých z kandidátov, ktorí nemajú okolo seba sústredené ekonomicky, mediálne a politicky silné siete podporovateľov. Zdanie približovania sa k priamej demokracii však vo svojich dôsledkoch vedie k nepriznávanému oslabeniu možností ľudí bez silného krytia uspieť už aj v lokálnej politike.
Novou črtou predvolebnej kampane vo väčších mestách bol vznik rôznych tímov, naviazaných na jedného kandidáta na primátora. Tieto tímy majú v mnohých prípadoch otvorenú podporu organizátorov nedávnych pochodov v uliciach najväčších miest a viac alebo menej otvorenú podporu najmä nových politických strán. Tieto zoskupenia svojím charakterom do nečakaných dôsledkov dotiahli princípy, na ktorých svoj volebný úspech postavil Igor Matovič. Ten zakladal stranu len s niekoľkými ľuďmi a prakticky sa jej členská základňa za roky nerozšírila a dodnes ide o úzku skupinku majiteľov značky, obklopených množstvom takzvaných nezávislých osobností.
Podobne novovznikajúce tímy sa ako politické strany nechcú prezentovať, hoci sú reálnym politickým subjektom, ktorý okrem iného uzatvára dohody a koalície s inými politickými stranami, a dokonca za tieto tímy často kandidujú aj vrcholoví predstavitelia nových politických strán. Rozklad dôvery v politické strany spôsobil, že kandidát, ktorý by sa prihlásil otvorene k nejakej politickej strane, je takmer nepriechodný. Preto popri záplave nezávislých kandidátov vznikajú takéto (ne)strany, teda útvary, ktoré nemajú žiadne pravidlá vnútornej demokracie, štruktúry umožňujúce kontrolu ich fungovania a plnenia programu. To, čo vyzerá ako tím alebo partička kamarátov, funguje skôr ako firma svojho zakladateľa. Ide o zoskupenia otvorene naviazané na jedno meno, ktoré je v podstate ochrannou známkou pre členov skupiny. Kandidáti takéhoto tímu si už len môžu, výmenou za podporu šéfa, zobrať časť jeho mediálneho lesku a namiesto príslušnosti k strane si k menu pridávať príslušnosť k jedinému kandidátovi.
Druhým zastupiteľskú demokraciu oslabujúcim a priamu demokraciu spochybňujúcim princípom kampaní týchto tímov je, že voliči akoby nevolili svojich zástupcov, ale akoby prostredníctvom „jeho ľudí“ volili šéfa tímu. Vo voľbe poslancov volia primátora a vo voľbe primátora zároveň volia poslancov. Otázkou je, načo mať vôbec dva orgány, ak stačí zvoliť si šéfa tímu, a ten už všetko vyrieši. Poslanci vraj budú pomáhať šéfovi dosiahnuť ciele plánu, teda kandidujúci poslanci akoby nešli zastupovať svojich voličov, ktorí môžu priebežne prichádzať s novými a vlastnými potrebami, problémami a požiadavkami. Šéfovia tímu v podstate prezentujú kandidátov na poslancov ako budúcich úradníkov.
Táto predvolebná kampaň priniesla už dávnejšie známu stratégiu odpútavania pozornosti od vnútorných problémov života miest poukazovaním na rôznych nepriateľov, najmä zvonku.
Aj samotný jazyk kampane takýchto tímov v podstate oslabil cit pre demokraciu. Vystupujú ako tímy expertov, teda ľudí špecializovaných na nejakú parciálnu oblasť, a hlava tímu vystupuje ako manažér expertov. Vytvára sa obraz, akoby bola namiesto zastupiteľskej demokracie lepšia vláda expertov a úradníkov. Zradným princípom kampaní takýchto tímov je prísľub konca hádok a sporov v zastupiteľstvách a nastolenie nekonfliktnej a harmonickej spolupráce. Toto apriórne vylučuje ako želateľný a legitímny princíp politickej plurality a nutnosti hľadať riešenia aj prirodzene protichodných záujmov a požiadaviek medzi obyvateľmi mesta a spor ako jeden z demokratických princípov vytláča z pôdy zastupiteľstiev do zákulisia fungovania takýchto tímov. Okrem toho je sľubované dosiahnutie konca hádok postavené na predpoklade, že primátor a poslanci budú všetci jednofarební, a ak sa to nepodarí, tak vlastne za všetky nerealizované plány a nesplnené ciele budú zodpovední práve tí, čo nie sú členmi tímu, a fakt, že samospráva nie je jednofarebná.
Neprehliadnuteľnou črtou tejto volebnej kampane je predbiehanie sa vo vyznávaní lásky svojmu mestu alebo mestskej časti, ktorá už prekročila hranice hrdého lokálpatriotizmu a zmenila sa na vytváranie privilegovanej vrstvy rodákov, tých s čo možno najhlbšími koreňmi v lokalite, ktorá im má dávať väčšie predpoklady na úprimnú, hlbšiu a nezištnejšiu lásku k miestu, kde žijú. V neposlednom rade priniesla táto predvolebná kampaň na Slovensku už dávnejšie známu stratégiu odpútavania pozornosti od vnútorných problémov života miest poukazovaním na rôznych nepriateľov, najmä zvonku. Najmä v Bratislave, Žiline a Nitre sa dôležitými témami stali dopravné zápchy a zlá parkovacia politika, a všade tam sa ako dôležitý nepriateľ prezentujú ľudia, ktorí nebývajú v meste. Svoje parkovacie miesta pod oknami si nedáme a „cudzincov“ mnohonásobne zdaníme. Akoby potom zázračne ubudol aj počet evidovaných áut v týchto mestách, ktorý je pravdepodobne tým najzásadnejším problémom.
V Bratislave, v meste s jednou z najvyšších životných úrovní v Európe, s najvzdelanejšou a najbohatšou populáciou na Slovensku sa dôležitým mobilizujúcim princípom vo voľbách stali heslá o nespravodlivosti a krivdách spáchaných na Bratislavčanoch. Že práve oni vlastne doplácajú na zvyšok Slovenska. Môže za to okrem iného aj „pokazené“ sčítanie obyvateľov z roku 2011. Ani jeden zo šíriteľov týchto pocitov skrivodlivosti si nedal (alebo nechcel dať) toľko námahy, aby zistil, že to sčítanie bolo „pokazené“ len v Bratislave a že bolo pokazené práve z dôvodu paranojí v čase sčítania šírených pravicovými politikmi, paranojami, ktoré zaúčinkovali práve u Bratislavčanov, kde sa obrovský počet jej obyvateľov jednoducho odmietol sčítať. Svoju spoluzodpovednosť za problém mala aj vtedajšia pravicová samospráva, ktorá nebola schopná a často aj ochotná zber informácií aj o počtoch obyvateľov zabezpečiť tak, ako vyžadoval zákon. A dnes práve táto pravica kričí o krivde zo strany štátu, ktorý sa aktívne snažila oslabovať v jeho funkciách.
V Bratislave sa však dôležitým nepriateľom a zdrojom pocitov nespravodlivosti stáva aj vnútorný nepriateľ. Mesto údajne ohrozujú napríklad obyvatelia, ktorí nie sú nahlásení na pobyt a bývajú v meste. Vraj neplatia podielové dane, a takýmto spôsobom zneužívajú služby samosprávy, vytvárajú dopravné zápchy a zaberajú parkovacie miesta. Ako demokrati sa preto v tíme rozhodli podporovať návrh pripravovaného zákona popierajúci elementárne demokratické predpoklady samosprávnosti. Neponúkajú totiž tým, ktorí nemajú trvalý pobyt, spôsob, ako sa ľahšie prihlásiť, a tak sa stať plnohodnotným obyvateľom mesta, a to aj s právom podieľať sa na jeho fungovaní. Takéto právo ich nezaujíma. Ponúkajú preto možnosť vytvoriť princíp daňového rezidenta, ktorý by mal umožniť len preniesť svoje podielové dane do Bratislavy, no bez možnosti mať politické práva občana mesta alebo samosprávy.
Nikto z tých, kto v posledných týždňoch a mesiacoch šíria xenofóbiu, teda v kampani broja proti nejakým spôsobom (hoci aj pôvodom alebo bydliskom) odlišným ľuďom, si neuvedomuje, ako by veľké mestá, hoci aj Bratislava, vyzerali, ak by v nich títo „iní“ neboli. Neboli by dopravné zápchy? Mal by kto robiť často aj neobľúbené a slabo platené práce? Mali by podnikatelia toľko ziskov? Bolo by dosť miesta v škôlkach? Bolo by dosť miest na parkovanie na sídliskách a v Starom Meste? Lebo ako nás história naučila, za všetko môžu privandrovalci a bicyklisti.