Čo naňho máme? Asi takto znela otázka, ktorá neraz sprevádzala kandidatúru do volených orgánov miest a obcí. Osobný príbeh, skúsenosti, dosiahnuté výsledky aj pripravenosť na úspešné pôsobenie v samospráve sa dostávali na druhú koľaj. Možno aj to spôsobilo vo všeobecnosti nižší záujem o kandidatúru v komunále. Kvalitní ľudia predsa nechcú riskovať dobrú povesť, ktorú si dlhodobo budovali a nechutnou kampaňou by ju stratili. Táto obava určite zohrala svoju úlohu u dlhoročných starostov a primátorov, ktorí dosahovali slušné výsledky, ale už nemali vôľu nechať si kampaňou znevážiť svoju prácu.
Preto sa nám vo voľbách okrem schopných ponúkali aj ochotní. Teda ľudia, ktorí mali pocit, že sa na nich môže usmiať šťastie. Tento prístup je nebezpečný a nakoniec sa môže obrátiť proti samosprávam aj ich obyvateľom.
Voliči stranám nedopriali
Úspech nezávislých kandidátov bol očakávaný. A nie je to žiaden fenomén. Ide o súčasť spoločenského vývoja, pod ktorý sa podpisuje nedôvera k straníckym značkám. Každý mandát získaný nezávislým kandidátom je vo svojej podstate prehrou regionálnych straníckych štruktúr. Strany vznikajú preto, aby získali podiel na moci. A práve nezávislí kandidáti získali mandáty, o ktoré by sa mali strany usilovať.
Výhra nezávislých je prehrou straníckych štruktúr, ktoré nielenže nedali voličom úspešnejšiu alternatívu, ale dokonca si nedokázali získať pre svoju stranícku značku vyprofilovaných komunálnych politikov. Teda miestne osobnosti, ktoré sa vďaka dosiahnutým výsledkom tešia podpore ľudí a pre strany by boli obrovským kvalitatívnym prínosom. Lenže partaje o miestne elity evidentne nestoja. Hlásiť sa k víťazovi richtárskeho kresla nestačí.
Systém skorodoval
Kým miestnej územnej samospráve dôveruje podľa prieskumu agentúry FOCUS 65,2 % ľudí, Národnej rade SR vyjadruje dôveru 31,5 %. Rozdiel je dlhodobý a priepastný. Nebolo by správne ani vhodné jednoznačne interpretovať, že nedôvera k parlamentu pramení z aktuálnej spoločenskej atmosféry a útokov strán medzi sebou.
V každom prípade náš politický systém rokmi skorodoval a dnešná situácia je toho výsledkom. Strany sa uspokojili s tým, že pre voľby do parlamentu predstavuje Slovensko jeden volebný obvod a vyhovuje im, že stranícku kandidátku zostavuje úzke politické vedenie. V podstate nám nezriedka nanútia kandidátov, ktorých nechceme voliť, lebo ich nepoznáme alebo ich nemáme záujem voliť preto, lebo ich až dobre poznáme. Napriek tomu aktívny líder potiahne stranu do parlamentu a úspešný až do vlády. Lenže vo výrazne decentralizovanej krajine, kde je časť moci, zodpovednosti a kontroly presunutá do miest, obcí a samosprávnych krajov, nemôže dlhodobo fungovať model strán riadených z centrály.
Vo výrazne decentralizovanej krajine, kde je časť moci presunutá do miest, obcí a samosprávnych krajov, nemôže dlhodobo fungovať model strán riadených z centrály.
Základné politické procesy sú dlhodobo ťažko zrozumiteľné. Aj preto, lebo v rokoch 2002–2006 pôsobilo v parlamente 32 odídencov z poslaneckých klubov. V roku 2015 mal parlament 26 nezaradených poslancov, pričom dvaja sa mandátu vzdali. Dokonca v opozícii pôsobili tri kluby, ale zároveň vlajkonosiči deviatich strán. Odídenci nezvládli vlastné strany a chcú pritom riadiť spoločnosť. Popri vlastných problémoch sa okrajovo venujú našim. Takéto signály nikdy nemôžu pridať parlamentu na dôvere a značkám na prestíži.
Partaje sa musia úspešnejšie etablovať na lokálnej úrovni. Nemôžu sa spoliehať na lídra, ani na to, že „fejkové“ partaje budú sťahovať niekoľko hlasov volebnému konkurentovi. Štandardom nemôžu byť ani strany bez členov, ale také, ktoré v záujme zachovania svojich hodnôt a kvalitného programu systematicky vychovávajú nové elity a členská základňa nastavuje zrkadlo navrhovaným témam, riešeniam a agende. Bez ľudí sa to jednoducho nedá. Vnútorná diskusia musí pre partaj znamenať viac ako čerstvé prieskumy verejnej mienky. Strany, ktoré sa chcú spájať s pojmom „štandardný“, by predsa nemali mať problém s obsadzovaním volebných komisií. Po volebnom víkende vidíme, že hoci vo voľbách kandidovalo takmer 60 subjektov, niektoré z nich lanárili členov do okrskových volebných komisií cez sociálne siete. Samozrejme, s informáciou o výške odmeny. Ešte horšie to však bolo v prípade okresných volebných komisií. Tam „štandardné“ ani žiadne iné partaje neboli schopné delegovať svojich členov. A tak ich museli nahradiť štátni úradníci.
Zrušenie jedného volebného obvodu by nebolo len odstránením krivdy z čias Vladimíra Mečiara, ale viac volebných obvodov by prinieslo do straníckeho života nové impulzy. Bez strán to v parlamentnej demokracii nejde. Preto by nám malo záležať na tom, aby fungovali čo najlepšie. Komunál im na to ponúka priestor, len mestá a obce nemôžu chápať ako svoje detašované pracoviská.
Voľby ukázali, že spoločnosť je otvorená zmenám, ale nebráni sa ani kontinuite. Pred nami sú veľmi dôležité výzvy, ktoré sa týkajú nielen toho, ako úspešne budú pôsobiť zvolení komunálni politici, ale aj toho, do akej miery podporíme nevyhnutný politický vývoj, aby sme boli koneční užívatelia výhod.