Demokracia nemôže byť iba politickým projektom

10.12.2018 09:00

Prvú československú vládu „Všenárodnej koalície“ ustanovilo Revolučné národné zhromaždenie v Prahe 14. novembra 1918.

O mesiac neskôr, 19. decembra, parlament už pod názvom Národné zhromaždenie prijal zákon o osemhodinovom pracovnom čase. Ako sa uvádza v Zbierke zákonov a nariadení štátu československého, čiastke XVII, číslo 91, poslanci sa v ňom uzniesli „nariadiť dĺžku pracovnej doby a pracovné prestávky z nej“.

Budovanie sociálneho štátu

Bol to prvý revolučný sociálny zákon, po ktorom nasledovali ďalšie: o dôchodkovom poistení, o poistení pre prípad choroby, o sociálnych dávkach pre vojnových poškodencov, vdovy, siroty a podobne. Prvá ČSR sa od začiatku chcela profilovať ako demokratický a sociálny štát. Tomáš G. Masaryk v knihe Otázka sociálna z roku 1896 uvažoval o tom, že demokracia nemôže byť iba politickým projektom (ako je to vzdialené súčasným samozvaným liberálnym demokratom) a o potrebe spolupráce štátu a podnikateľov pri budovaní sociálneho štátu (ako je to vzdialené dnešnej biznis sfére).

Masaryk v knihe Otázka sociálna uvažoval o tom, že demokracia nemôže byť iba politickým projektom a o potrebe spolupráce štátu a podnikateľov pri budovaní sociálneho štátu. Ako je to vzdialené dnešnej biznis sfére.

Československo 1918–1928: desať rokov revolúcie v sociálnom zákonodarstve, tak znel názov jednodňovej konferencie v Thunovskom paláci v Prahe na začiatku tohto týždňa. Prečo v Thunovskom paláci? Bolo to v tejto budove na Malej Strane, dnes sídle Poslaneckej snemovne, kde spomínaný zákon č. 91 schválili a kde jednohlasne za prvého prezidenta ČSR zvolili práve Masaryka.

A prečo rok 1928? Signalizoval polčas vlády Antonína Švehlu, predsedu Agrárnej strany a hostivarského statkára, známej ako Panská koalícia. Išlo o zoskupenie stredopravých strán, ktoré charakterizovala vytrvalá snaha o redukciu sociálneho štátu.

Nástup slovenskej ľavice

Nielen široká verejnosť, no ani väčšina tých, čo sa hlásia k strane Smer – sociálna demokracia ako jej voliči, jej radoví členovia a funkcionári pravdepodobne nevedia, že Slovenská sociálnodemokra­tická strana bola založená v roku 1905 v Bratislave a že jej zakladateľom bol Emanuel Lehocký (1876 – 1930). Jej samostatná existencia pre nedostatok finančných prostriedkov (v dnešnej terminológii sponzorov) bola krátka a musela sa vrátiť do Uhorskej sociálnej demokracie. V roku 1918 sa zjednotila s českou sociálnou demokraciou na jej XII. zjazde do Československej sociálnodemokra­tickej strany robotníckej, po česky dělníckej (ČSDSD).

Už za Uhorska sa sociálne požiadavky slovenských sociálnych demokratov od českých neodlišovali. Bojovali za osemhodinový pracovný čas, podporu v nezamestnanosti, posilnenie sociálneho a zdravotného poistenia. ČSDSD vo voľbách roku 1920 bola oveľa radikálnejšia. Sľubovala znárodnenie priemyslu, zásadnú pozemkovú reformu, ekonomickú i právnu rovnoprávnosť žien a mužov, vytvorenie vyhovujúcich podmienok pri práci, budovanie materských škôl atď.

S takým programom na Slovensku získala vyše pol milióna hlasov, teda 38,1 percenta. Spolu s mandátmi maďarských a nemeckých sociálnych demokratov sa stala najsilnejšou stranou. V takomto postavení zotrvala iba do nasledujúcich volieb. Za nesplnenie radikálnejších požiadaviek Tusarovou červeno-zelenou vládnou koalíciou (s agrárnikmi) vo voľbách roku 1925 zaplatila prepadom na 4,25 percenta hlasov. Počet jej členov klesol z 83 994 na 12 349.

Pocta Emanuelovi Lehockému

V knihe Kapitoly z dejín sociálnej demokracie na Slovensku z roku 1996, ktorá nebola dosiaľ prekonaná, historička Anna Magdolenová o Lehockom píše: „Jeho osobnosť, nedostatočne ocenená a neprávom zabúdaná, patrí k základným pilierom slovenského sociálnodemokra­tického hnutia.“ Dodáva, že na rozdiel od poprevratových predstaviteľov ČSDSD, pre ktorých sa stala politika profesiou, jeho záujem o rozvoj robotníckeho hnutia sa zakladal na úsilí „sociálne, národne i kultúrne povzniesť svoju spoločenskú triedu“.

Tento vyučený remeselník sa samovzdelávaním a v prostredí robotníckych spolkov vypracoval na redaktora a vydavateľa viacerých periodík (Napred, Slovenské robotnícke noviny, Robotnícke noviny). Bol kľúčovou osobnosťou slovenského sociálnodemokra­tického hnutia na začiatku 20. storočia. Po vzniku ČSDSD sa stal členom Ústredného výboru pre Slovensko. Nechýbal 30. októbra 1918 v Turčianskom sv. Martine na rokovaní, na ktorom prijali Deklaráciu slovenského národa. Na rozdiel od Ivana Dérera, ktorý v rokoch 1918 až 1935 patril k najvýznamnejším činiteľov ČSDSD a zastával viaceré ministerské funkcie, nikdy sa nestal stúpencom čechoslovakizmu.

Emanuel Lehocký zomrel 24. septembra 1930 v Bratislave, kde ho aj pochovali na Ondrejskom cintoríne. Nad jeho hrobom stojí cenný náhrobok od akademického sochára Ladislava Majerského, ktorý by potreboval sanáciu. Zatiaľ našťastie ako-tak stojí, no nápis na ňom sa už takmer nedá čítať. Ktovie, ako bude vyzerať o ďalších päť či desať rokov. Nemalo by nám aj na tom záležať?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Československo #sociálny štát #Tomáš Garrigue Masaryk #Emanuel Lehocký
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku