O mesiac neskôr, 19. decembra, parlament už pod názvom Národné zhromaždenie prijal zákon o osemhodinovom pracovnom čase. Ako sa uvádza v Zbierke zákonov a nariadení štátu československého, čiastke XVII, číslo 91, poslanci sa v ňom uzniesli „nariadiť dĺžku pracovnej doby a pracovné prestávky z nej“.
Budovanie sociálneho štátu
Bol to prvý revolučný sociálny zákon, po ktorom nasledovali ďalšie: o dôchodkovom poistení, o poistení pre prípad choroby, o sociálnych dávkach pre vojnových poškodencov, vdovy, siroty a podobne. Prvá ČSR sa od začiatku chcela profilovať ako demokratický a sociálny štát. Tomáš G. Masaryk v knihe Otázka sociálna z roku 1896 uvažoval o tom, že demokracia nemôže byť iba politickým projektom (ako je to vzdialené súčasným samozvaným liberálnym demokratom) a o potrebe spolupráce štátu a podnikateľov pri budovaní sociálneho štátu (ako je to vzdialené dnešnej biznis sfére).
Masaryk v knihe Otázka sociálna uvažoval o tom, že demokracia nemôže byť iba politickým projektom a o potrebe spolupráce štátu a podnikateľov pri budovaní sociálneho štátu. Ako je to vzdialené dnešnej biznis sfére.
Československo 1918–1928: desať rokov revolúcie v sociálnom zákonodarstve, tak znel názov jednodňovej konferencie v Thunovskom paláci v Prahe na začiatku tohto týždňa. Prečo v Thunovskom paláci? Bolo to v tejto budove na Malej Strane, dnes sídle Poslaneckej snemovne, kde spomínaný zákon č. 91 schválili a kde jednohlasne za prvého prezidenta ČSR zvolili práve Masaryka.
A prečo rok 1928? Signalizoval polčas vlády Antonína Švehlu, predsedu Agrárnej strany a hostivarského statkára, známej ako Panská koalícia. Išlo o zoskupenie stredopravých strán, ktoré charakterizovala vytrvalá snaha o redukciu sociálneho štátu.
Nástup slovenskej ľavice
Nielen široká verejnosť, no ani väčšina tých, čo sa hlásia k strane Smer – sociálna demokracia ako jej voliči, jej radoví členovia a funkcionári pravdepodobne nevedia, že Slovenská sociálnodemokratická strana bola založená v roku 1905 v Bratislave a že jej zakladateľom bol Emanuel Lehocký (1876 – 1930). Jej samostatná existencia pre nedostatok finančných prostriedkov (v dnešnej terminológii sponzorov) bola krátka a musela sa vrátiť do Uhorskej sociálnej demokracie. V roku 1918 sa zjednotila s českou sociálnou demokraciou na jej XII. zjazde do Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej, po česky dělníckej (ČSDSD).
Už za Uhorska sa sociálne požiadavky slovenských sociálnych demokratov od českých neodlišovali. Bojovali za osemhodinový pracovný čas, podporu v nezamestnanosti, posilnenie sociálneho a zdravotného poistenia. ČSDSD vo voľbách roku 1920 bola oveľa radikálnejšia. Sľubovala znárodnenie priemyslu, zásadnú pozemkovú reformu, ekonomickú i právnu rovnoprávnosť žien a mužov, vytvorenie vyhovujúcich podmienok pri práci, budovanie materských škôl atď.
S takým programom na Slovensku získala vyše pol milióna hlasov, teda 38,1 percenta. Spolu s mandátmi maďarských a nemeckých sociálnych demokratov sa stala najsilnejšou stranou. V takomto postavení zotrvala iba do nasledujúcich volieb. Za nesplnenie radikálnejších požiadaviek Tusarovou červeno-zelenou vládnou koalíciou (s agrárnikmi) vo voľbách roku 1925 zaplatila prepadom na 4,25 percenta hlasov. Počet jej členov klesol z 83 994 na 12 349.
Pocta Emanuelovi Lehockému
V knihe Kapitoly z dejín sociálnej demokracie na Slovensku z roku 1996, ktorá nebola dosiaľ prekonaná, historička Anna Magdolenová o Lehockom píše: „Jeho osobnosť, nedostatočne ocenená a neprávom zabúdaná, patrí k základným pilierom slovenského sociálnodemokratického hnutia.“ Dodáva, že na rozdiel od poprevratových predstaviteľov ČSDSD, pre ktorých sa stala politika profesiou, jeho záujem o rozvoj robotníckeho hnutia sa zakladal na úsilí „sociálne, národne i kultúrne povzniesť svoju spoločenskú triedu“.
Tento vyučený remeselník sa samovzdelávaním a v prostredí robotníckych spolkov vypracoval na redaktora a vydavateľa viacerých periodík (Napred, Slovenské robotnícke noviny, Robotnícke noviny). Bol kľúčovou osobnosťou slovenského sociálnodemokratického hnutia na začiatku 20. storočia. Po vzniku ČSDSD sa stal členom Ústredného výboru pre Slovensko. Nechýbal 30. októbra 1918 v Turčianskom sv. Martine na rokovaní, na ktorom prijali Deklaráciu slovenského národa. Na rozdiel od Ivana Dérera, ktorý v rokoch 1918 až 1935 patril k najvýznamnejším činiteľov ČSDSD a zastával viaceré ministerské funkcie, nikdy sa nestal stúpencom čechoslovakizmu.
Emanuel Lehocký zomrel 24. septembra 1930 v Bratislave, kde ho aj pochovali na Ondrejskom cintoríne. Nad jeho hrobom stojí cenný náhrobok od akademického sochára Ladislava Majerského, ktorý by potreboval sanáciu. Zatiaľ našťastie ako-tak stojí, no nápis na ňom sa už takmer nedá čítať. Ktovie, ako bude vyzerať o ďalších päť či desať rokov. Nemalo by nám aj na tom záležať?