Tetelivo bolestivé šťastie z očakávania a neskôr smrteľné sklamanie. Saltá mortale do bezodnej hĺbky zúfalstva a strmhlavé raketové erupcie do absolútnej nirvány. Ako vtedy, keď som cestou zo školy našiel na lavičke dva rohlíky. Iba tak ležali a čakali na mňa. Mňam, nikdy mi nič tak nechutilo.
Päťdesiat rokov spomínam na štyridsaťhalierové rohlíky. Tisíc a jedna spomienka je preč, ale táto ma máta každý deň.
V rohlíkovej dobe mi nepripadalo, že žijem v kulisách, to mi verte. Učitelia tĺkli a rvali vlasy, matka mlátila varechou, penzisti hrozili a nadávali, z kina sa vyhadzovalo za cukrík, a knižka pod stromčekom bola najviac, iné sa ani neopovážilo žiadať.
Pozerám nové seriály a filmy, všade kulisy. Načo točiť les či vodu, náklady navyše, to vie každý. Všetko je to len prázdne mlátenie slamy, kecy, konverzačky, tristo dielov seriálu v jednom byte, závislosť, ale na čom? Preboha, naozaj by niekto chcel byť ako tí vyfabulovaní kreténi? Fejsbúk a instagram bez kúska autenticity, len kulisy a štylizácia. Pupupidu, cmuk! Varíme sračky podľa kuchárov, ktorých by niekedy dali katovi, a tak by boli po zásluhe bez lebky i lepku. Šmyk.
A predsa je aj niečo iné… Sedím v horskej chate, vedľa mňa táta Čech a chlapec. Zohrievajú sa a pokútne pijú čaj z otrieskanej termosky. Na sebe maskáče z vojenských prebytkov, čo iné. Chlapec s rozžiarenými očami sleduje pípu s limčou a zákusky vo vitríne. Nič nebude, je to drahé, to vie dobre.
Zrazu sa mu oči zastavia na päťlitrovej fľaši plnej desať- a dvadsaťcentoviek na konci pultu. „Táto podivej, poklad!“ A táta s rovnakým pohľadom odtuší „No joo, člověče.“
„Jéžiš, táto, za to bych moh mít úplne všechno.“
„Tý jo, to je nářez.“
Chcem im kúpiť limču, zákusok, a ešte úplne všetko, ale už sú preč iba táta vyfotí prastarým foťákom poklad pro mámu, aby to taky videla. Pošepká mu kluk. Pozerám sa na mince a myslím na svoje rohlíky.
Už viem, čo urobím! Každé ráno si umyjem oči živou vodou a na Vianoce uvidím všetky naozajskéé poklady sveta. Urobte to tiež, a ja budem vedieť, že sme v tom hľadaní spolu. Budeme sa totiž stále usmievať ako najmenší Malkáči z fackovacej doby, čo videli pravého rohlíkoveho Ježiška.