Prešov aj Košice majú tú smolu, že na východ od nich je už len schengenská hranica, na ktorej treba čakať, dlho čakať. Na severe je krásny Krakov aj rýchlo sa rozvíjajúci Rzešov, ale sú tam i tmavé nepreniknuteľné hory.
Na juhu zase veľká Budapešť, jedno z našich bývalých hlavných miest, no donedávna tiež iba pomalé cesty rovinou. A na západ hotové dopustenie, niekoľko pohorí pretkaných riekami, popri ktorých sa vinú krivolaké cesty. Veru, keď sa začal meniť tok tovarov a osôb zo smeru sever – juh na východ – západ, nik v Československu asi netušil, že je to práca nie na sto rokov, ale na omnoho dlhšie.
Ak nefunguje ani diaľnica, ani železnica a po riekach sa ďaleko nedostanete, čo iné nám ostáva? Jedine cesta vzduchom.
Veľký sme my štát aj teraz. Zvykol som si na priemernú cestovnú rýchlosť 60 kilometrov za hodinu, teda osobným autom, keď praje počasie, nejdú sviatky a cestári nespomaľujú úsekmi, na ktorých plánujú čosi vylepšovať. Horšie je, ak chcete použiť autobus alebo nebodaj ukázať svojim deťom vlak. Určite to nerobte na jar ani na jeseň či v zime, ak v nich na celý život nechcete vypestovať averziu k verejnej doprave! V lete sa dá, stačí zásoba jedla, tekutín, oblečenia na rozličné situácie, trpezlivosť, dezinfekcia na ruky a dobrá nálada.
Čo ale s tými, ktorí cestujú za prácou? Takých 34 kilometrov medzi Prešovom a Košicami sa dá autobusom zvládnuť aj za 25 minút, ak vyrazíte o pol šiestej ráno. Ale z metropoly Šariša do Bratislavy to trvá 5 až 6 hodín vlakom. Predsa len tých 446 kilometrov robí svoje a rýchlovlaky a rýchlotrate ešte nedodali.
To, samozrejme, nie je nič v porovnaní s mestami, ktoré ležia mimo hlavnej železničnej trate a diaľnice a rýchle cesty sa im úspešne vyhýbajú. Napríklad z Trstenej do Rimavskej Soboty treba rátať minimálne s piatimi hodinami na prekonanie 229-kilometrovej vzdialenosti. Dobre, načo by niekto cestoval z Trstenej do Rimavskej Soboty, ale čo tak Tisovec – Poprad, 67 kilometrov pod dve hodiny neurobíte.
Verejná doprava je v zásade výborná, teoreticky máte iba jednu starosť: kúpiť si lístok a byť včas na stanici či zastávke. Vlastná doprava je oproti tomu trápenie – letné a zimné pneumatiky, prezúvanie, servis, olej, palivo, voda do ostrekovača, zdraviu neprospešné šoférovanie, poistka, jelene a srny… Nuž, je toho dosť. Ale ak nefunguje ani diaľnica, ani železnica a po riekach sa ďaleko nedostanete, čo iné neposednému človeku ostáva? Jedine cesta vzduchom.
Máme letiská a máme ich pospájané s mnohými medzinárodnými letiskami. Ibaže z Bratislavy do Košíc sa v novom roku, ak ma Google neklame, už nedostanete. Dá sa letieť z Viedne, no oproti bývalým cenám ČSA násobne drahšie. Do Košíc sa vôbec dá lietať z rôznych miest, ale nie z Bratislavy. Možno bol malý záujem, napríklad pre štát je asi výhodnejšie vysielať úradníkov na východ vlakom či autom, aj s prespaním. Veď čas úradníka strávený na ceste nás stojí iba desať eur za diéty a ostatné náklady sú, čo sa dá robiť, bežné náklady na činnosť štátu.
Pekne je u nás. Možno by stálo za to sadnúť si a porozmýšľať, čo s tou dopravou na prahu 22. storočia, lebo dnešným tempom výstavby sa tam pomaly, ale isto blížime. Veď keď budeme mať hotovo, budú sa nám smiať, že doprava sa už pohla opäť inde, kým my sme ešte len na úrovni 20. storočia.
A kým prídeme na to, že ani cesty, ani železnica tak skoro východ a Bratislavu nespoja, nehovoriac o mestách ležiacich v dolinách mimo hlavnej trasy, mohli by sme si pomôcť letectvom. Nie podľa insitných predstáv vážených predstaviteľov, ale na základe ekonomickej analýzy dopytu a ponuky.