Po prvé by sme si však mali všimnúť, že takéto názory sa najčastejšie objavujú na internetových stránkach šíriacich posolstvo, že očkovanie je zlo, že akási slovansko-árijská civilizácia má 8-tisíc rokov, že baba Vanga predpovedala to a to a svet ovláda tajná sieť židojašterov. V súdnom človeku by to malo ihneď vyvolať prinajmenšom podozrenie.
Po druhé, vízia neutrality bola trochu realistickým krásnym snom pre generáciu našich rodičov v čase normalizácie. Ale my dnes máme predsa niečo lepšie – a to rovno príslušnosť k Západu a členstvo v EÚ a NATO, teda v spoločenstve, kam kultúrne patríme! Nie je dôvod ho opúšťať a zhoršovať svoju pozíciu. Západné spoločenstvo demokratických krajín je najvyspelejšou a najbohatšou časťou sveta s najnižšou mierou korupcie, najvyššou mierou slobody a najpriaznivejšími podmienkami pre život bežných ľudí. Nie je jedno, či sme súčasťou Západu, nejakej „ruskej zóny vplyvu“, alebo visíme vo vzduchu medzi nimi. Má to dosah aj na život radových občanov.
Ak sa pozrieme na postsocialistické krajiny, ktoré sa po roku 1989 nedokázali začleniť do západných štruktúr, ale zostali v akejsi „mimoblokovej“ polohe (Srbsko, Bosna a Hercegovina, Macedónsko, Moldavsko, Ukrajina, Gruzínsko), vidíme, že stagnujú na nižšej ekonomickej úrovni, zmietajú sa vnútornými zápasmi a všetky sa stali priestorom ozbrojených konfliktov. Neutralita ich pred nimi neochránila. Naopak, zostali bez spojencov a zahraničnej podpory. Chceme sa naozaj zaradiť do tejto skupiny?
Nie je jedno, či sme súčasťou Západu, „ruskej zóny vplyvu“, alebo visíme vo vzduchu medzi nimi. Stiahnutie sa do izolacionizmu neznamená, že nás všetky svetové problémy budú obchádzať.
„Mimoblokový“ status Slovenska by navyše zvyšoval pravdepodobnosť upadnutia pod ruský vplyv, čo by pre nás znamenalo pohromu. Nie je totiž možné patriť pod vplyv niektorej mocnosti bez toho, aby sa k nám prenášal jej model vnútorného usporiadania. Národ Puškina a Vysockého môžeme milovať a obdivovať, no trpkou skutočnosťou je, že za posledné storočia mal výrazný sklon k autoritárskemu spôsobu vládnutia, ktorého nízka efektivita sa kompenzovala len koristením z ohromného prírodného bohatstva a mrhaním ľudskými zdrojmi.
My v takom modeli fungovať nedokážeme – skrátka nemáme ropu ani zlato – nevraviac o nejakých masách, ktoré by sme mohli obetovať. Ak chceme byť úspešní, musíme ísť cestou Holandska, či Dánska, teda národov, ktorých prosperita sa zakladá na rozvíjaní ľudského potenciálu a kapitálu, podnikaní, slobodnom rozvoji osobnosti, demokracii, právnych garanciách, sociálnej solidarite a pod.
Práve EÚ a NATO nám poskytujú prístup na veľký trh, relatívny blahobyt, stimuly na modernizáciu ekonomiky, politiky, spoločnosti a najmä nebývalú mieru bezpečnosti. Áno, členstvo v aliancii znamená, že sa musíme podieľať na ochrane vonkajších stien nášho „bezpečnostného skleníka“, hľadať kompromisy s ostatnými spojencami a participovať na aktivitách, s ktorými nie sme možno na sto percent uzrozumení, lebo vyplývajú zo širších aliančných cieľov. Ale to je daň za ochranu našich základných záujmov, ktoré by sme si mimo týchto aliancií vôbec nedokázali obhájiť.
Stiahnutie sa do izolacionizmu a neangažovanosti neznamená, že nás všetky svetové problémy budú obchádzať. Nie je to ani zázračný plášť, ktorý nás uchráni pred potenciálnym agresorom – on nás predsa nenapadne preto, aby nás potrestal – ale preto, aby tým realizoval svoje strategické a ekonomické zámery. Hitler nezaútočil na neutrálne Nórsko, Dánsko, Belgicko a Holandsko preto, že ho „provokovali“. Jednoducho, ich územie potreboval na vedenie svojich vojenských operácií.
Predstavy „neutrálneho Slovenska nepatriaceho ani na Západ ani na Východ“ alebo dokonca celej „neutralizovanej strednej Európy“ by vyhovovali tým ruským elitám, ktoré členstvo svojich bývalých satelitov v NATO a EÚ chápu ako poníženie. Ale prečo by sme mali obetovať naše záujmy a existenciu preto, aby revizionisti v Rusku získali pocit zadosťučinenia a obnovy imperiálnej slávy? Čo sledujú naše „alternatívne“ médiá, ktoré predkladajú také „geopolitické“ konštrukcie, v ktorých je Slovensko len objektom akéhosi dohadovania „medzi Západom a Ruskom“ a ruskou „nárazníkovou zónou“?
Aby som sa vyhol možným obvineniam, na záver sa otvorene vyznám z rusofílie a z toho, že ruštinu považujem za svoj druhý rodný jazyk. Napriek tomu z utilitárnych, ale aj kultúrnych a hodnotových dôvodov podporujem našu príslušnosť k západným integračným zoskupeniam. Zo všetkých realistických alternatív našej budúcnosti iba táto nám dokáže garantovať bezpečnosť a dlhodobú perspektívu ekonomického rastu. Bolo by veľmi nerozumným krokom vzdávať sa jej len na základe akýchsi emócií a frustrácií.