Spomienka na Jana Palacha

, 16.01.2019 12:00

Keď pražský študent Jan Palach pred polstoročím dobrovoľne ukončil svoj život, uvedomoval si niečo, čo si iba málokto bol ochotný pripustiť.

Ešte na Vianoce roku 1968 publikoval spisovateľ Milan Kundera svoju úvahu Český údel. Tvrdil, že „pevnosť, rozum a jednota“, ktorú počas nenásilného odporu voči sovietskej okupácii preukázali Česi a Slováci, boli vo svete unikátne. Palach už v januári 1969 videl niečo úplne iné – tendencie ku kapitulácii, narastajúci strach a konformizmus medzi lídrami reformného procesu, ale aj v spoločnosti. Nech by sme si čokoľvek mysleli o jeho čine, týmto gestom demonštroval odvahu obetovať za svoje presvedčenie aj život. Palach bol presvedčený, že o podobe života v podmienkach normalizácie môžu rozhodovať aj občania sami, ak jej pravidlá dobrovoľne neprijmú.

Palach bol presvedčený, že o podobe života v podmienkach normalizácie môžu rozhodovať aj občania sami, ak jej pravidlá dobrovoľne neprijmú.

Realita v roku 1969 bola napokon úplne iná. Palachov pohreb, hokejové udalosti v marci a napokon protesty na prvé výročie okupácie už boli poslednými a čoraz slabšími prejavmi vzopätia spoločnosti. Ľudia si zvolili také životné stratégie, ktoré im umožnili nastupujúcu dobu prežiť pokiaľ možno s čo najmenšími problémami. Husákovské vedenie KSČ s takýmto vývojom počítalo a občanom podobnú možnosť poskytlo.

Napriek úspechu normalizačného konformizmu a snahe odsúdiť pokus o reformu socializmu na zabudnutie však bolo málo vecí, ktorého sa obávalo tak ako Palachovej pamiatky. Nielen preto, že jeho menom bola pomenovaná tlačová agentúra, prostredníctvom ktorej sa na Západ dostávali dokumenty Charty 77 a iných nezávislých iniciatív, ale najmä preto, lebo Palach sa stal symbolom odporu. Preto o niekoľko rokov musel z pražského cintorína v Olšanoch zmiznúť jeho hrob. Práve s menom Palacha boli spojené najdlhšie trvajúce protesty proti normalizačnému režimu v januári 1989, ktoré naplno odhalili jeho zúfalstvo a bezmocnosť. Pritom medzi účastníkmi vtedajších protestov bola silne zastúpená práve robotnícka mládež, čo musela priznať aj vtedajšia oficiálna tlač.

Spomienka na Jana Palacha je však neoddeliteľne spojená aj s menom Viléma Nového. Tento dnes už takmer zabudnutý ideológ neostalinizmu sa snažil Palachovo meno a česť spochybniť lžou o údajnom studenom ohni. Podobne však aj dnešní obhajcovia komunistických a iných autoritatívnych režimov siahajú neraz po obludných manipuláciách, keď sa v záujme získavania politických bodov raz oháňajú menom Alexandra Dubčeka ako symbolu demokratického socializmu, aby sa neskôr nechali vyfotografovať, ako pózujú pred hrobom Gustáva Husáka, ktorý tento československý pokus o reformu pochoval.

Práve preto je potrebné o Janovi Palachovi, ale aj o Alexandrovi Dubčekovi hovoriť stále aj v súčasnosti. Podobní manipulátori a exhibicionisti sa totiž na jednej strane oháňajú ideálmi socializmu s ľudskou tvárou, svojimi gestami ho však kompromitujú a dostávajú sa tak nielen na tú istú úroveň ako funkcionári normalizačnej KSS, ale aj na rovnakú vlnovú dĺžku ako pravicoví konzervatívci, napr. podpredseda českej Občianskej demokratickej strany Miroslav Macek.

Nemožno zabúdať, že hoci Jan Palach bol Čech, on, podobne ako napr. Slovák Michal Lefčík, Poliak Ryszard Siwiec, Ukrajinec Vasyl Makuch a mnohí ďalší takýmto spôsobom protestovali proti okupácii celého Československa. Teda aj Slovenska, v ktorom sa napr. aj z úst serióznych politikov ozývali nehoráznosti o potrebe usporiadania štátneho pohrebu Gustáva Husáka.

Napokon meno Palacha si treba pripomínať aj preto, aby sme si uvedomili, že čo dnes považujeme za samozrejmosť podobne ako vtedajšie masové odmietanie sovietskej okupácie, môže onedlho, za zmenených historických okolností, vyzerať úplne inak.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#normalizácia #Alexander Dubček #Ján Palach #Gustáv Husák #Charta 77 #1969
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku