Namiesto vhodného nastavenia systému, zmien v spôsobe a náplni vzdelávania, jeho zefektívnenia a v príprave študentov tak, aby boli schopní samostatne vypracovať a obhájiť záverečnú prácu. Namiesto zvýšenia úrovne vzdelania a zastavenia jeho degradácie. Samozrejme, že treba riešiť aj oblasť postihov za protiprávne konanie, ale nie je to to najdôležitejšie a nebudú takto postihnutí všetci previnilci.
Na kvalitu záverečných prác na všetkých stupňoch vysokoškolského štúdia má vplyv mnoho faktorov, no rozhodujúce sú schopnosti a pripravenosť študentov, kvalita pedagógov, školiteľov, vedúcich prác aj spomínané nastavenie systému, v ktorom sa záverečné práce tvoria. Na stránkach fakúlt nájdete presné kritériá, požiadavky a pokyny na ich vypracovanie, no ukazuje sa, že len to niekedy nestačí.
Ak sa majú veci pohnúť pozitívnym smerom, viac od formy k obsahu, zdravému rozumu a realite, nepomôžu kozmetické úpravy či len represia.
Systém vyučovania a hodnotenia na všetkých stupňoch škôl bol a, žiaľ, ešte stále je, založený najmä na memorovaní a následnom reprodukovaní veľkého množstva informácií a poznatkov. A to v čase prakticky neobmedzených možnosti prístupu k informáciám a poznatkom. Už viac uľahčené štúdium v porovnaní s minulosťou hádam ani nemôže byť, keď vezmeme do úvahy len túto stránku.
Nedá sa to zovšeobecňovať na všetky odbory a disciplíny, ale v praxi často vidíme výsledky a dosahy tejto záťaže. Sú žiaci a študenti dostatočne a správne pripravovaní a pripravení na zmysluplné využitie získaných vedomostí, narábanie s nimi, pripravení na samostatné, tvorivé zvládnutie záverečných prác? Neprispieva i toto všetko k nekalým praktikám pri ich vypracovaní?
Pri oponentskom hodnotení a obhajobách týchto prác vidno, že mnohé z nich sú priam dokonalé po formálnej, grafickej či vizuálnej stránke, ale s obsahom a vlastným vkladom autora to už je o čosi horšie a chudobnejšie. Iste, nájdu sa aj vynikajúce a prínosné práce.
Príčin nežiaduceho stavu sa nájde viacero a často sú aj pertraktované, no akosi sa stále nevieme rozhodnúť a poučiť od krajín s vyspelejším školstvom, kde sa kladie oveľa väčší dôraz na čo najefektívnejšie zužitkovanie vedomostí a výsledný produkt – absolventa – ako na ich kvantitu. Vzniká tak bludný kruh, pretože túto záťaž ďalej prenášajú aj takto nastavení budúci pedagógovia či zodpovední úradníci.
Na hodnotenie stavu a účinné systémové riešenia sú oveľa povolanejší, pohľad z praxe však býva často reálnejší a objektívnejší, prax toho veľa neodpúšťa. Spomínam si na rozpačité reakcie členov štátnicovej komisie na pripomienku, že pri skúšaní na druhom stupni vysokoškolského štúdia by sa už nemalo vyžadovať iba reprodukovanie získaných vedomosti, ale už aj niečo viac. Trebárs schopnosť študenta samostatne a v súvislostiach narábať s poznatkami a vedomosťami.
Ak sa majú veci pohnúť pozitívnym smerom, viac od formy k obsahu, zdravému rozumu a realite, nepomôžu kozmetické úpravy, riešenia pre riešenia či len represia. Treba zosúladiť protichodné trendy rozbehnutej mašinérie – veľkosť siete a kapacít vysokých škôl a na druhej strane neustály pokles počtu potenciálnych a spôsobilých študentov.
Časy získavania diplomov pre imidž, tabuľkové a funkčné zaradenia, pre priania rodičov či uplatnenie sa v zahraničí by sa mali skončiť. Tu niekde by sa malo rozhodne začať, aj keď to bude v našich podmienkach zložité a ťažké. Takýto súčasný luxus si nedopriavajú ani neporovnateľne bohatšie krajiny. Nakoniec to celé zaplatia vždy daňoví poplatníci a to by nás malo trápiť viac ako odoberanie diplomov.