Zaradenie Konferencie biskupov Slovenska (KBS), zastupujúcej katolícku cirkev, medzi subjekty povinne oslovované pri pripomienkovom konaní pri príprave legislatívnych návrhov, totiž zvýhodňuje jednu cirkev na úkor zvyšku občanov Slovenska. K rímskokatolíckej cirkvi sa hlási väčšina obyvateľov Slovenska, čo jej však nedáva nadradené postavenie v spoločnosti. Ústava totiž definuje Slovenskú republiku ako demokratický a právny štát, ktorý sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo.
Do pripomienkového konania sú pritom zaraďované štátne inštitúcie, resp. reprezentanti samosprávy (obcí, miest a samosprávnych krajov). Cirkvi nie sú orgánmi štátnej správy ani aktérmi inštitucionalizovaného sociálneho dialógu, tzv. tripartity, kam patria zástupcovia zamestnávateľov alebo odborové zväzy. To nič nemení na tom, že veľká časť spoločnosti si môže vážiť úlohu tej-ktorej cirkvi v rozličných oblastiach spoločenského života.
Je zásadný rozdiel medzi právom cirkví vyjadrovať sa k otázkam verejného života, z čoho ich nikto nemôže vylúčiť, a ich zaradením medzi povinných účastníkov medzirezortného pripomienkového konania.
Rímskokatolícka ani iné cirkvi sa naozaj nemôžu sťažovať, že ich záujmy sú v spoločnosti prehliadané. Aj bez štatútu právnickej osoby, povinne zaraďovanej do medzirezortného pripomienkového konania, sa aktívne vyjadruje k zásadným otázkam vývoja spoločnosti. Popri balíku tzv. vatikánskych zmlúv, doplnených o analogické vnútroštátne zmluvy s väčšinou nekatolíckych cirkví, SR garantuje napr. rovnoprávne postavenie náboženských a občianskych sobášov a povinne voliteľné vyučovanie náboženstva na školách. Pritom je zrejmé, že hoci žiaci, resp. rodičia majú možnosť voľby nahradiť vyučovanie náboženstva etickou výchovou, v prípade malých obcí, kde sa na vyučovanie etiky nenazbiera dostatok žiakov, takáto opcia zostáva iba v teoretickej rovine.
Napokon, aj v dôsledku úsilia cirkví a s nimi spriaznených mimovládnych organizácií bola v roku 2014 prijatá novela ústavy definujúca manželstvo ako jedinečný zväzok muža a ženy. Politické strany vo svojej agende prihliadajú na názory svojich veriacich voličov a presadzujú takú agendu, ktorá vyhovuje ich svetonázoru. Je však zásadný rozdiel medzi právom cirkví vyjadrovať sa k otázkam verejného života, z čoho ich nikto samozrejme nemôže vylúčiť, a ich zaradením medzi povinných účastníkov medzirezortného pripomienkového konania.
O tom, že v návrhu, ktorý iniciovala podľa slov zástupcov rezortu spravodlivosti samotná KBS, dokonca nešlo ani len o rovnosť všetkých cirkví a náboženstiev pred zákonom, svedčí to, že Ekumenická rada cirkví, zastupujúca prevažnú väčšinu nekatolíckych denominácií, sa k návrhu vyjadrila až dodatočne, samozrejme, s požiadavkou zaradiť do pripomienkového konania aj tie. KBS teda vo svojom návrhu na ostatné vôbec nemyslela a sledovala iba vlastné záujmy a úsilie o získanie neprimeraných výhod voči zvyšku spoločnosti.
V skutočnosti je však aj vyjadrenie Ekumenickej rady cirkví výsmechom duchu ústavy, pretože popri veriacich občanoch sú občanmi SR aj ľudia, ktorí sa buď nehlásia k žiadnej štátom uznanej cirkvi či náboženstvu. Tí svoje zastúpenie nemajú a stávajú sa tak voči štátnym orgánom občanmi druhej kategórie. Navyše, keďže rímskokatolícka cirkev nepozná inštitúciu voľby svojich predstaviteľov, je možné jej presvedčenie, že hovorí v prospech všetkých, ktorí sa k nej hlásia počas sčítania obyvateľstva, ľahko spochybniť. Samotný akt krstu alebo prihlásenia sa k viere nehovoria o stotožnení sa s postupom cirkevných predstaviteľov.
Rímskokatolícka cirkev, ale napokon aj každá iná, má dve možnosti, ako presadzovať svoj vplyv na spoločnosť. Dá sa to cestou systematickej práce v prospech občanov a osobným príkladom svojich členov, alebo cestou upevňovania vlastného mocenského postavenia prostredníctvom štátu. Vzhľadom na súčasnú legislatívu i najnovší návrh zákona, je zrejmé, že katolícka cirkevná hierarchia si zvolila druhú cestu. Pred viac než desaťročím ukázala, že jej nie sú cudzie ani praktiky zastrašovania, napr. v prípade historičky Kataríny Zavackej prostredníctvom listu adresovaného jej zamestnávateľovi.
Slovensko má vo vzťahu k cirkvám tri štátoprávne tradície. Prvou je tá, ktorá je obsiahnutá v súčasnej ústave a uplatňovala sa aj v prvej ČSR. Druhou je štátny dozor nad cirkvami, praktizovaný v komunistickom režime. Napokon treťou je tradícia fašistického Slovenského štátu, ktorého ústava garantovala občanom „voľne plniť náboženské povinnosti“ (samozrejme, v praxi sa to netýkalo židov), ale nie slobodu byť bez vyznania. Zavádzala povinné navštevovanie vyučovania náboženstva. Pritom zástupcovia dvoch cirkví sa na výkone moci podieľali aj ako členovia Štátnej rady.
Druhá ani tretia tradícia nie sú v demokratickej spoločnosti prijateľné. Mala by si to uvedomiť aj cirkevná hierarchia, ktorá sa od myslenia z čias Slovenského štátu zjavne nedokáže dištancovať dodnes.