Tak krátko často netrvá ani skúška z občianskeho či trestného práva na vysokej škole. Taká benevolentnosť voči uchádzačom o post ústavného sudcu nemôže dať pravdivý obraz ich kvalifikačných a morálnych vlastností. A to u jednotlivých členov parlamentného výboru vytváralo asi dojem, že čo sa nedozvedeli od adepta, to si subjektivisticky domyslia sami.
Stratégia ustanovenia nových ústavných sudcov má ešte jeden rozmer. Mediálne zameranie sa na niektorého potenciálne zdatného kandidáta umožnilo, aby sa, povedané futbalovou hantírkou, oveľa slabší na Ústavný súd dostal únikom po krídle. Keďže poslanci NR SR sú politici, boli sme neraz svedkami toho, že neotvorili diskusiu pri vypočutí adeptov o základných problémoch slovenskej justície. Je známe, že v nej pôsobia aj osoby, ktoré pravdu odháňajú zo svojho pracoviska a pozývajú doň lož. Otázky nesmerovali k tomu, aby poslanci dostatočne vnímali to, či by mal individuálny sudca vedieť, že ho línia pravdy zaväzuje. Či si adept uvedomuje, že omyl zahalený v zdaní pravdy a vhodne nalíčený dokáže zmiasť.
Väčšina poslancov nemá za sebou prácu v justícii, preto vypočutie kandidátov na ústavných sudcov sa akosi zatajene nieslo v laickej rovine, bez koncepcie, zabiehalo do osobnostne vnútorných otázok.
V každom konaní sudcu by mal dešifrovať, kde hľadať pravdu. Tá tlačí na sudcovo svedomie a nemôže ju chápať ináč ako stránky sporu. Sudca patrí k ľuďom, pre ktorých by pravda mala byť vznešenou záležitosťou, a teda oplatí sa jej zasvätiť svoj sudcovský život. Sudca by tiež nemal byť zlým vykladačom dobrého zákona. Nesmie tam byť úskočnosť a zloba z omylov. A už vôbec nie vedomé a očividné falšovanie pri výklade práva. Vypočutie v takomto poslancami definovanom obsahovom rámci by prispelo k väčšej pravdepodobnosti, že sa parlamentu podarí zvoliť kvalifikovaných kandidátov, z ktorých by prezident nemal problém výberu.
Pretože väčšina politikov nemá za sebou prácu v justícii, vypočutie adeptov na Ústavný súd sa akosi zatajene nieslo v laickej rovine, bez koncepcie, zabiehalo do osobnostne vnútorných otázok. Ešte laickejšia potom zrejme bude voľba postupujúcich kandidátov v pléne Národnej rady. Zákon o Ústavnom súde je koncipovaný pre potreby vplyvov politických strán, preto asi nik nepredložil novelizáciu jeho ustanovení o voľbe ústavných sudcov.
Tam sú ako pre najvyšší orgán justície pri voľbe sudcov stanovené pomerne ľahké kritériá, neporovnateľné s vrcholnými zamestnaneckými pozíciami v iných rezortoch, ktoré nemajú ani zďaleka takú zodpovednosť a právomoci ako Ústavný súd. Preto by bolo naivné dúfať, že sa čoskoro dočkáme odpolitizovania jeho práce a rozhodovania. Za tento stav je zodpovedný zákon o Ústavnom súde a jeho obsadenie sudcami. Žiadny politik či už z koalície, alebo z opozície v tomto smere popri laickej kritike nepredložil legislatívny návrh.
Spôsob voľby konkrétneho právnika za ústavného sudcu je do veľkej miery spolitizovaný. Neurčila sa šablóna, takže adepti mohli odpovedať na rozličné otázky rozličným spôsobom. Z takého vypočutia sa nedá dedukovať spoločný menovateľ kvalitatívnej porovnávacej úrovne. Tým sa to líši aj od procesu, keď sa chce stať ktosi radovým sudcom. Ten musí absolvovať dlhú procedúru so skúškami. Pritom kandidátovi na ústavného sudcu stačí, aby ho navrhli parlamentu, ktorý ho po vypočutí na politickom, nie odbornom výbore postúpi plénu na hlasovanie. Ak ním prejde, potom ho môže schváliť prezident republiky.
Takáto „skratka“, rozdielna od bežnej praxe zaraďovania adeptov do základnej justičnej funkcie, je veľmi lákavá aj pre právnikov, ktorí pracujú v rôznych funkciách v exekutíve alebo v parlamente. Paradox spočíva v tom, že za ústavného sudcu môže byť zvolený právnik, ktorý by teoreticky nemusel prejsť výberovým sitom ani za radového sudcu na okresnom súde.
Ústavný súd by mal byť pre sudcov vrcholným cieľom profesionálnej kariéry. Na tejto báze by mala byť odpolitizovaná voľba jeho sudcov v Národnej rade. Už len tento fakt dokumentuje, že voľba ústavného sudcu je od samého začiatku politicky postavená na krehkých základoch, čo si pravdepodobne raz vyžiada zákonnú úpravu. Ústavní sudcovia rozhodujú aj o právach fyzických a právnických osôb, ktorých predstavitelia nemajú zo zákona právo navrhnúť kandidátov z im známych zdatných právnikov na členov Ústavného súdu. To je vyhradené iba pomerne úzkemu okruhu navrhovateľov.