Koniec Monroeovej doktríny?

13.03.2019 16:00

Západná hemisféra je výhradným domíniom Spojených štátov, ktoré pre nich predstavuje sféru životných záujmov. Neschopnosť zvrhnúť vládu vo Venezuele by preto mala rozsiahle následky na globálnu pozíciu USA. Takýto neúspech by totiž znamenal výrazne nižší mocenský potenciál globálnej superveľmoci, ako sa všeobecne odhaduje.

Washington má jasný záujem o zmenu režimu vo Venezuele, preto je politika tzv. veľkej palice stále platnou súčasťou výkonu americkej moci v zahraničí. V 19. storočí sa Monroeova doktrína vyhranila voči zásahom cudzích mocností na západnej pologuli pod hrozbou vojenského konfliktu s USA.

Novodobú tvár jej dal na začiatku minulého storočia prezident Theodore Roosevelt, keď legitimizoval zásahy do vnútorných záležitostí susedov USA, pokiaľ to bolo nevyhnutné.

V praxi to znamená, že Biely dom posledných vyše sto rokov zvrhával vlády či vojensky zasahoval proti lídrom štátov, ktorí sa vymkli spod jeho kontroly. Hádam jedinou výnimkou ostala Kuba, ktorá mala byť exemplárnym príkladom pre každého, kto sa rozhodne vzoprieť „vľúdnemu“ hegemónovi. Venezuela sa zatiaľ preto javí ako chyba v systéme výkonu americkej moci vo svojom domíniu. Odpoveďou je zrejme zlyhanie exekutívy pri výkone moci alebo celkom jasný obrázok osudu krajín, kde sa podobné zmeny udiali.

Napätie v tomto latinskoamerickom štáte rastie už niekoľko týždňov a ponúka učebnicový príklad politiky zmeny režimu pod taktovkou Západu. Tí, čo ešte naivne veria, že tzv. arabská jar a majdan na Ukrajine boli prejavmi demokratickej vôle ľudu, môžu sledovať, ako sa táto vôľa deformuje pomocou zo zahraničia.

Nezvládnutie situácie vo Venezuele naznačuje personálnu prázdnotu Trumpovej administratívy, no otázka kvality kádrov je v Bielom dome na stole už dlhšie a možno to nebude iba autoritatívnou povahou súčasného prezidenta.

Technológie 21. storočia nám umožňujú sledovať plody americkej zahraničnej politiky v priamom prenose. Dnes ich môžeme vidieť hneď viac a v rozličných štádiách. V tom prípravnom je prevrat vo Venezuele. Ak sa pozrieme na Ukrajinu, zistíme, že sa tam menia iba vládnuce vrstvy, kým bežný občan naďalej trpí. Keď sa, naopak, posunieme do Líbye či Sýrie, zistíme, že použitie vojenskej sily pri prevrate spôsobil iba chaos a deštrukciu.

Nezávislý pozorovateľ tak má prehľad o celom začarovanom kruhu zahraničnej politiky USA, ktorá sa cyklicky vracia ako zlý film každých niekoľko rokov. Preto sa človeku zastaví rozum pri sledovaní záberov z protivládnych protestov v Caracase. Kde vodca „demokratickej“ opozície na čele davu skanduje heslá o intervencii.

Treba však uznať, že Venezuela je dlhodobo ťažko skúšaná a že súčasný líder Nicolás Maduro zdedil len málo vodcovského intelektu po Hugovi Chávezovi. Obyvatelia štátu s najväčšími zásobami ropy na svete by si určite zaslúžili viac hojnosti a blahobytu, no intervencia zo zahraničia neznamená hojnosť ani blahobyt.

Je teda možné, že si kľúčoví venezuelskí generáli dobre uvedomujú neistý osud, pokiaľ by sa pridali na stranu samozvaného prezidenta Juana Guaidóa. S nie príliš zdatným Madurom sa dá neskôr pracovať či vyrovnať. No po vpustení USA do krajiny by nad ňou už sotva získali kontrolu.

Ešte sa však ťažko vynášajú rozsudky. Skúsenosti posledných revolúcií od ukrajinského majdanu, cez Sýriu, Líbyu až po Egypt, nám hovoria, že tam prevraty najprv eskalovali niekoľko mesiacov. V tomto prípade treba povedať, že Madurova vláda kontroluje väčšinu vojenských prostriedkov. Aspoň kým odmieta do krajiny vpustiť humanitárnu pomoc z USA, ktorá by mohla obsahovať arzenál pre opozíciu. S touto praktikou má práve skúsenosti Elliot Abrams, špeciálny vyslanec USA pre Venezuelu.

Je teda naozaj problematické určiť, či už prezident Maduro zvládol zastavenie pokusu o puč. A či to potvrdzuje aj výrazný úpadok vplyvu USA na západnej hemisfére a ústup z Monroeovej doktríny. Alebo samotná revolúcia ešte len nastane. Prvé dve možnosti naznačujú personálnu prázdnotu administratívy Donalda Trumpa, ktorá dlhodobo bojuje s podobnými problémami. Ale otázka kvality kádrov je v Bielom dome na stole už pomerne dlhšie obdobie a možno to nebude iba autoritatívnou a hašterivou povahou súčasného prezidenta.

V prípade neúspechu v Sýrii treba pripomenúť náročnosť výkonu moci cez oceán. Pokiaľ ide o Venezuelu obkľúčenú spojencami USA, krachujúcu pod návalom sankcií a nachádzajúcu sa v americkom domíniu, je skutočnosť úplne iná. Ak by zlyhala súčasná politika Washingtonu voči tejto krajine, dalo by sa polemizovať aj o budúcom postavení superveľmoci ako svetového lídra.

Túto realitu si veľmi dobre uvedomujú elity Spojených štátov, preto pravdepodobne vyostrená situácia vo Venezuele bude naďalej gradovať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Venezuela #Nicolas Maduro #Donald Trump #kyjevský Majdan #Monroeova doktrína
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku