Pomyselným víťazom sa tak už v predstihu – v prvom kole – stala slušnosť. Bez zveličenia je to vynikajúca vizitka, keď sa pozrieme na všetky susedné štáty.
V Česku bol duel medzi Milošom Zemanom a Jiřím Drahošom vykresľovaný div nie ako zápas antikrista so spasiteľom, čomu zodpovedali verejné emócie. V Rakúsku hrozilo, že prvýkrát v demokratických dejinách obsadí post prezidenta krajný pravičiar Norbert Hofer, ktorého nakoniec porazil slušný protikandidát Alexander Van der Bellen len rozdielom necelých ôsmich percent hlasov.
V Poľsku je hlavou štátu Andrzej Duda, nasadená bábka euroskeptickej vládnucej strany Právo a spravodlivosť, ktorý sa výnimočne snaží vymedziť voči nej, ale určite vie, do akej výšky si môže dovoliť vyskakovať, pretože „rodná strana“ by ľahko mohla zmariť jeho šancu na znovuzvolenie.
Mimochodom, zrejme je nepredstaviteľné, že by elektorát na Slovensku zvažoval voliť za prezidenta politika podporujúceho návrh zákona o trestnej zodpovednosti lekárov, ktorí vykonávajú oplodnenie v skúmavke, čo pred siedmimi rokmi predviedol Duda.
Pomyselným víťazom sa už v predstihu – v prvom kole – stala slušnosť. Bez zveličenia je to vynikajúca vizitka, keď sa pozrieme na všetky susedné štáty.
V Maďarsku, kde hlavu štátu stále volí parlament, je na tomto poste János Áder. Takpovediac politická figúrka s baterkami pod oblekom, ktorú na diaľku riadi problematický premiér Viktor Orbán. Áder často aj v prípade kontroverzných zákonov funguje ako mašina, ktorá ich automaticky podpisuje.
Na Ukrajine, kde sa uplatňuje prezidentsko-parlamentný systém vládnutia, sa čoskoro rozhodne o budúcom lídrovi medzi komediálnym hercom Volodymyrom Zelenským a súčasnou hlavou štátu Petrom Porošenkom. Prvý je totálny politický amatér a druhý, ktorý sklamal sny väčšiny Ukrajincov po revolučnom Majdane, by mohol súťažiť s neúspešnými protikandidátmi v tom, kto má viac politickej špiny za ušami.
Z tohto porovnania Slovensko vychádza jednoznačne najlepšie, keď si uvedomíme, že z prvého kola postúpili Čaputová a Šefčovič. Obaja síce s rozdielnymi názormi v niektorých veciach, ale pritom obaja nezaťažení škandálmi, bez prepojenia na temné sily a zároveň nie ako rukojemníci pochybného politického pozadia. Každý v niečom iný, ale podstatné je, že každý s vlastným čistým príbehom. Samozrejme, že s chybičkami, ale žiaden smrteľník nie je bezchybný.
Napriek tomu niektorí – skúsme ich označiť za mienkotvorné ústa, pričom sa tvária, že nenosia stranícke tričko – štylizovali druhé kolo volieb pomaly do podoby súboja Drahoša a Zemana. Ako boj dobra proti zlu. Len preto, že Šefčoviča ako nezávislého kandidáta podporoval Smer pod vedením Roberta Fica.
Ku cti Čaputovej slúži to, že sa neznížila k rétorike, ktorú používali jej chvíľami až fanatickí obdivovatelia a súčasne rovnako silní odporcovia jej súpera pred druhým kolom volieb. Podobne slúži ku cti Šefčovičovi, že sa neznížil k tomu, čo si vypočul od poradcov v kampani po prvom kole, že ak chce pomýšľať na úspech, musí spustiť hromy-blesky na Čaputovú. Nepristúpil na to, pretože by sa zriekol slušnosti, ktorú si v sebe vypestoval.
Isté je teda to, že v slovenských prezidentských voľbách v predstihu zvíťazila slušnosť bez ohľadu na meno budúcej hlavy štátu. Šefčovičovi patrí poďakovanie, že ako porazený odíde do Bruselu s čistým štítom, a Čaputovej treba zaželať, aby sa jej darilo plniť to, čím oslovila väčšinu voličiek a voličov.
Budúca historicky prvá prezidentka Slovenskej republiky si však musí uvedomiť, že jej víťazstvo neznamená triumf, ako sa snažia tvrdiť jej zaslepení sympatizanti. Dovedna ju v skutočnosti podporila len štvrtina oprávnených voličiek a voličov. Voľby síce vyhrala, ale nevie, čo si o nej myslí viac ako polovica dospelých občanov, ktorí neprišli hlasovať.
Pokiaľ ide o volebnú účasť, mala by si uvedomiť, že jej kampaň sa v skutočnosti ešte neskončila – mala by sa aj po voľbách snažiť priamo osloviť ľudí na juhu Slovenska, pretože v niektorých oblastiach prišla hlasovať dokonca iba štvrtina oprávnených.
Mimochodom, aby sme len neospevovali, ako Slovensko zvládlo tieto voľby bez rizika extrému vo finále, treba poukázať na nepríjemný fakt. Pred viac ako dvomi desaťročiami sa ľudia domáhali, aby si mohli vybrať hlavu štátu priamo, nie prostredníctvom volených zástupcov v NR SR. Žiaľ, keď túto možnosť teraz opäť mali, minulú nedeľu vo finále hlasovali iba niečo viac ako dve pätiny. Čo určite nebola chyba ani Čaputovej, ani Šefčoviča ako dvoch slušných kandidátov.