Vojtěch Bahenský poukazuje na to, že pojem hybridná vojna je príliš nejasný, a preto pre praktickú politiku nepoužiteľný. Najlepšie slúži rôznym aktérom na presadzovanie vlastnej agendy. Takáto militarizácia verejnej diskusie je zásadný posun, ktorý má v čase skutočnej vojny zmysel.
V prípade reálneho ohrozenia spoločnosti je namieste, aby niektoré ľudské práva išli bokom v prospech potreby brániť sa. Ibaže – ako píšu Dagmar Rychnovská, Martin Kohút a Michal Smetana – nadužívanie militantnej rétoriky, kam spadá aj termín hybridná vojna, môže mať za následok problematický posun vo verejnej diskusii.
Z názorových oponentov sa stávajú „trójske kone“, „Putinovi agenti“ či „užitoční idioti Moskvy“. Ich argumenty sa môžu zmietnuť zo stola jednoducho preto, lebo údajne prospievajú nepriateľovi. Vo vojne potom ostávajú už len „naši“ a „nepriatelia“, kto nie je s nami, ide proti nám. V demokracii sa však cení rôznorodosť názorov a kritická diskusia je jej základom.
Kto však presne sú noví obrancovia českej vlasti proti hybridnej hrozbe z Východu? Ide o pomerne širokú sieť mimovládnych organizácií, štátnych zamestnancov, politikov, novinárov a pár akademikov. Ľudia v tejto sieti sa pravidelne stretávajú na konferenciách, pri okrúhlych stoloch a ďalších udalostiach.
Pojem hybridná vojna je veľmi nejasný, a preto pre praktickú politiku nepoužiteľný. Najlepšie slúži rozličným aktérom na presadzovanie vlastnej agendy.
Hoci nejde o žiadnu konšpiráciu, prostredníctvom médií ovplyvňujú spoločnosť a zároveň majú vplyv aj na formovanie českej bezpečnostnej politiky. Táto expertná sieť legitimizuje jastrabov, teda tých politikov alebo úradníkov, ktorí preferujú silové riešenia proti umierneným.
Nikto pritom nespochybňuje, že Rusko napadlo Ukrajinu a že predstavuje určitú hrozbu. Vieme, že narušuje letecký priestor v okolí alebo zasahuje do volieb cudzích štátov. Sporné je, ako tieto aktivity Ruska vnímame. Ešte v marci 2015 český minister obrany Martin Stropnický tvrdil, že žiadna hybridná vojna neprebieha. Ako je možné, že dnes dominuje opačné vnímanie?
Podľa Jakuba Eberleho a Jana Daniela bola pre úspešnosť chápania ruských zahraničnopolitických aktivít ako vojny kľúčová kombinácia niekoľkých ideologických a emocionálnych faktorov. V prvom rade bolo treba tieto aktivity zaradiť do tradičného kontextu príslušnosti Česka k Západu a vymedziť sa voči „necivilizovanému“ a „despotickému“ Východu. Ten v Rusku zosobňuje cár, komunisti a Putin. Naopak, Západ ostáva v týchto protikladoch nepoškvrnený napriek Trumpovi či Le Penovej, ktorí sú v iných kontextoch kritizovaní.
Zlovestné sily Kremľa v tejto protiruskej ideológii akoby mali schopnosť znovu uniesť Česko zo Západu, kam sa po rokoch komunistického temna začalo vracať. Súčasťou príbehu je odkazovanie na okupáciu, čím sa sprítomňuje rok 1968 a situácia na Ukrajine sa stáva hrozbou aj pre Česko. Voči ľstivým špiónom a Putinovým agentom bolo Česko doteraz bezbranné, až kým neprišli noví bojovníci za slobodu, ktorí rovnako ako disidenti pred rokom 1989 začínajú prebúdzať apatické obyvateľstvo voči ruskému vplyvu.
Všetky prvky uvedenej ideológie sú dobre známe, a práve preto sa myšlienka hybridnej vojny dokázala presadiť. Jednoducho zapadla do existujúcich schém nadradenosti Západu, heroického boja proti komunizmu, esenciálnej agresívnosti Ruska a orientálnej despocie, ktorú pre nás Rusko zosobňuje. Komplexnejšie vnímanie celej problematiky nemalo voči zjednodušeniu vzťahu s Ruskom na boj dobra so zlom šancu.
V čom je tento príbeh problematický? Vzniká dojem najväčšej hrozby. Tým sa odvádza pozornosť od vnútorných záležitostí českej (a slovenskej) spoločnosti. Možno nie je v súvislosti s vierou v konšpirácie náš hlavný problém to, že ich šírenie zrejme podporuje ruská vláda. Možno im ľudia veria, pretože existujú dôvody neveriť oficiálnym alebo centristickým zdrojom informácií.
Skutočne je Rusko také silné alebo tento štát s (nominálnym) HDP na úrovni Španielska jednoducho nedokáže byť najvážnejšou hrozbou pre našu bezpečnosť?
A napokon, delenie spoločnosti na „nás“ a „nich“ výrazne sťažuje verejnú diskusiu. To sa ukázalo na komunikácii citovaných akademikov s českým Deníkom N. Ich článok bol odmietnutý, pretože Rusko podľa redaktora vedie informačnú vojnu proti Západu, a ak to akademici odmietajú uznať, ich článok nemôže byť publikovaný.
Hrozbou pre nás v skutočnosti nie sú ani tak ruské dezinformácie. Sme to my sami, ak kvôli nim poprieme vlastné demokratické hodnoty a ak nehľadáme príčiny ich úspechu v prvom rade vo vlastnej spoločnosti.