Od prezidentských k európskym voľbám

08.04.2019 09:00

Nora Slišková v analýze pre Pravdu upozornila na jeden z kľúčových aspektov prezidentských volieb: na posilnenie antisystémových politikov v prvom kole a odsun zápasu o Európsku úniu do májových volieb do Európskeho parlamentu.

Slovenská republika sa mu nateraz vyhla iba vďaka postupu Zuzany Čaputovej a Maroša Šefčoviča do druhého kola. Ak si pripomenieme, ako bol v prvom kole kandidát Šefčovič označovaný za eurofanatika a dokonca absurdne obvinený zo zodpovednosti za brexit, dá sa predpokladať, že nižšia účasť v druhom kole volieb hlavy štátu – necelých 42 percent – bola dôsledkom toho, že protieurópski voliči ostali doma.

Európa je mojou veľkou vlasťou

V referende o vstupe Slovenska do EÚ v roku 2003 sa „za“ vyslovilo 92,5 percenta zúčastnených voličov. Účasť vtedy sotva prekročila 52 percent. Po pätnástich rokoch, zdá sa, by na rovnaké referendum prišlo ešte menej ľudí. Ponechajme na sociológov, aby vysvetlili dôvody rastúceho euroskepticizmu u nás, ako aj to, či sú identické s dôvodmi, prečo nestráca na sile francúzsky Front National, rastie nemecká AfD atď.

Slovensko nemalo Jeana Monneta ani Roberta Schumana, otcov zakladateľov zjednotenej Európy, no malo viacero vizionárov rozmýšľajúcich podobne. Slavomír Michálek z Historického ústavu SAV pripomenul 130. výročie narodenia diplomata Štefana Osuského a jeho vyznanie: „Ak je Slovensko mojou užšou vlasťou… Európa je mojou veľkou vlasťou.“

Dôsledkom neoliberálnej transformácie EÚ sa pôvodná, hoci labilná, rovnováha naklonila na stranu trhu a finančných korporácií.

Osuský nebol jediným advokátom zjednotenej Európy medzi našimi osobnosťami. Imricha Karvaša, guvernéra Slovenskej národnej banky a jednu z kľúčových osobností ekonomického zabezpečenia Slovenského národného povstania, za jeho názory o federalizácii aspoň v stredoeurópskom priestore minulý režim prenasledoval a väznil.

Projekt zjednotenej Európy po druhej svetovej vojne mal pomôcť, aby nevypukla tretia. To sa mu zatiaľ darí. Ak na starom kontinente boli historicky hlavnými protivníkmi Nemecko a Francúzsko, ich bilaterálna kooperácia by mohla byť zárukou, že v tejto časti Európy nový vojnový konflikt nevznikne.

Pri príležitosti 56. výročia prijatia Elyzejskej zmluvy, ktorú vtedy podpísali nemecký kancelár Konrad Adenauer a francúzsky prezident Charles de Gaulle, súčasní vrcholoví predstavitelia oboch štátov vyjadrili v novej Aachenskej zmluve odhodlanie v dobrých vzťahoch pokračovať. Tak ako Helmut Kohl, konzervatívny kancelár, ktorý po zjednotení Nemecka záruku jeho demokratickej budúcnosti nachádzal v európskej integrácii, varujúc pred „nemeckou Európou“, aj zárukou demokratického nemecko-francúzskeho tandemu môže byť iba demokratická Európa.

Diktát Bruselu alebo trhu?

Diktát Bruselu a strata suverenity budú zrejme opakovanými heslami v májových voľbách rovnako ako počas prvého kola prezidentských volieb. Každý členský štát odovzdal vstupom do európskeho spoločenstva časť svojej suverenity, aby sa podieľal na európskej suverenite.

Takéto spoluutváranie európskej suverenity nie je bezproblémové, no následná otázka znie: Ak ani Nemecko a Francúzsko osamote nie sú dostatočne silné, aká by bola schopnosť izolovaných malých štátov zachovať samých seba?

Nemecký sociológ Wolfgang Streeck charakterizoval demokratickú vládu ako takú, ktorá sa usiluje hľadať kompromis medzi Staatsvolk a Marktvolk, teda medzi „ľudom verejným“ a „trhovým“, resp. medzi záujmami spoločnosti a trhu. Ako sa však darí „európskej vláde“ udržať medzi nimi dvoma rovnováhu?

Nastupujúcu globalizáciu začiatkom 90. rokov nezvládla a podľahla ideológii, ktorá mala základ v hayekovskom novom liberalizme. Európsky projekt prechádzal neoliberálnou transformáciou a dodnes sa jej nezbavil. Jej dôsledkom je, že pôvodná, i keď labilná, rovnováha sa naklonila na stranu trhu, finančných a nefinančných korporácií. Výsledok? Nediktuje Brusel, ale oveľa častejšie trhy, ktoré ohrozujú i suverenitu štátov, a naša spoločnosť sa stala „trhovou“.

Pomôže politická zmena

Firma Burson Cohn & Wolfe uskutočnila hodnotenie končiacej Európskej komisie za roky 2014 až 2019. Maroš Šefčovič sa spomedzi 28 členov umiestnil na deviatom mieste a na prvej priečke spomedzi komisárov z nových členských štátov. Doma mu to, žiaľ, nestačilo.

Najvyšší rating dosiahla komisárka Margrethe Vestagerová (dánska sociálna liberálka) zodpovedná za hospodársku súťaž. S podporou komisára Pierra Moscoviciho (francúzsky socialista) bojovala proti daňovým únikom Amazonu, Starbucksu a McDonaldu. Uvalila na Google spolu 6,7-miliardové pokuty, prikázala Apple doplatiť írskej vláde 13 miliárd eur na daniach a pod. Aspoň trochu sa jej podarilo kyvadlo pomknúť do iného smeru.

Prestať byť „trhovou spoločnosťou“ a opäť nastoliť rovnováhu medzi záujmom verejným a súkromným môže iba politická zmena. O tom sú európske a v určitom slova zmysle – hoci v rozdielnej miere – aj ostatné voľby. Nevynímajúc tie prezidentské.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Maroš Šefčovič #Margrethe Vestagerová #Imrich Karvaš #Štefan Osuský
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku