NATO a koniec suverénneho štátu

17.04.2019 14:00

Pomáha Severoatlantická aliancia problémy riešiť alebo ich, naopak, vyvoláva? Vojenská akcia aliancie môže podľa zmluvy nasledovať len v prípade napadnutia jedného z jej členov. Juhoslovanská zväzová republika pred dvadsiatimi rokmi však žiadneho člena NATO nenapadla. Aký bol teda motív na porušenie jej štátnej suverenity?

Disident a bývalý prezident Václav Havel v texte Kosovo a koniec národného štátu na obranu tohto kroku napísal, že ľudské práva stoja nad národnými záujmami, a teda aj človekom vytvoreným medzinárodným právom OSN. Nadradením tohto „božského” princípu nad zákony štátov postavil ľudské práva jednej skupiny nad ľudské práva druhých a ospravedlnil nimi ich bombardovanie. Ak však bola zámienkou pre tento akt utláčaná menšina v Kosove, prečo Spojené štáty nepoužili bomby proti Turecku za masové zabíjanie a vyháňanie Kurdov z ich domovov? Lebo išlo o spojenca, ktorému Clintonova administratíva predávala obrovské zásoby zbraní?

Vojenská akcia aliancie môže podľa zmluvy nasledovať len v prípade napadnutia jedného z jej členov. Juhoslovanská zväzová republika pred dvadsiatimi rokmi však žiadneho člena NATO nenapadla. Aký bol teda motív na porušenie jej štátnej suverenity?

Ak malo byť príčinou zabránenie „genocíde”, prečo sa aliancia pridala na stranu jednej z vraždiacich strán, teda Kosovskej oslobodzovacej armády (UCK)? Z tejto teroristickej skupiny, ktorú USA dovtedy stavali na úroveň Al-Kajdá, navyše financovanej obchodom s drogami, sa razom stali „bojovníci za slobodu”, reprezentujúci široké záujmy všetkých kosovských Albáncov. Podľa Medzinárodného trestného tribunálu bol celkový počet ľudí zabitých v Kosove 2 788, zahŕňajúc bojovníkov oboch strán – teda aj Srbov a Rómov zabitých albánskou UCK. Po útoku NATO prišli o život ďalšie stovky ľudí v nemocniciach, školách, kostoloch, parkoch a televíznych staniciach. Hlavná prokurátorka tribunálu Carla Del Ponte vtedy vyhlásila, že "ak nie som schopná odsúdiť (zločiny spáchané NATO), …musím zanechať svoju misiu”.

V záujme Juhoslávie bolo zastaviť paľbu, deeskalovať konflikt a zachovať status quo, v záujme UCK bol presný opak: vyeskalovať situáciu, vyprovokovať násilnú reakciu Srbov a poskytnúť NATO zámienku na „humanitárny” zásah. Pri jeho podniknutí však bol obídený súhlas Bezpečnostnej rady OSN, po ktorom sa prestal rešpektovať aj v prípade útoku na Irak či Líbyu.

Namiesto diplomatického vyjednávania, stojaceho na princípe nárokov a ústupkov, postavili zástupcovia USA belehradskú delegáciu na konferencii v Rambouillet skôr pred ultimátum: požadovali nielen stiahnutie jednotiek z Kosova a zabezpečenie kontroly NATO nad územím, ale aj podriadenie ekonomiky princípom voľného trhu, vrátane privatizovania verejných zdrojov. Podľa investigatívneho novinára Johna Pilgera tak dostali delegáti na výber: „Buď sa podvoľte a nechajte sa okupovať, alebo sa nepodvoľte a budete zničení.”

Za jeden z motívov zásahu možno považovať transformáciu verejného sektora a otvorenie ekonomiky medzinárodným investorom. Ešte v roku 1999 totiž boli tri štvrtiny hlavných priemyselných podnikov vtedajšej Juhoslovanskej federácie v štátnych rukách. Vláda sa tiež odmietala podriadiť politike škrtov. NATO mohlo dokončiť to, čo začiatkom 80. rokov začali pôžičky Medzinárodného menového fondu, teda navrátiť východoeurópske krajiny na orbitu svetového trhu.

Týmto smerom poukazuje aj skutočnosť zapojenia sa viacerých „osloboditeľov“ a oficiálnych amerických predstaviteľov do privatizačných procesov: po získaní „nezávislosti” a „reformách” ministerka zahraničných vecí USA Albrightová skúpila kosovské telekomunikácie, zatiaľ čo generál NATO Wesley Clark uhoľné bane. V krajine dnes prekvitá trh s drogami a prostitúciou a nezamestnanosť dosahuje "už iba“ 35 %.

Ešte neslávnejšie však dopadla údajne „najúspešnejšia operácia v dejinách NATO“ v Líbyi v roku 2011. Štát s najvyšším hodnotením na Indexe ľudského rozvoja medzi africkými krajinami po nej upadol do chaosu. Občianska spoločnosť, ktorá sa pred zásahom cítila byť znepokojená obrázkami diktátorovej krutosti, sa následne nezaoberala 40 000 mŕtvymi, ktoré priniesol. Zo 7-miliónovej populácie ušiel milión ľudí do Tuniska a ďalší milión zúfalo potrebuje humanitárnu pomoc. Cez krajinu prúdia zbrane k extrémistom na Blízkom východe a darí sa aj obchodu s otrokmi. Nijako sa však nezakročilo proti tyranii a masívnemu zatýkaniu v Bahrajne, rovnako ako neprestali prúdiť zbrane do Jemenu, kde tamojší despota zabíja ľudí na dennom poriadku.

Ak NATO niekedy malo nejaký zmysel, určite ním nebola globálna bezpečnosť, spravodlivosť alebo humanitárne ciele. Namiesto nich totiž prinášalo nestabilitu, krivdy a ďalšie zabíjanie. Ak je jeho bilancia takáto, potom je namieste otázka, či neprináša viac škody ako úžitku. Či by nemalo byť nahradené inštitúciou, ktorá by nebola založená na mocenskej prevahe a ľubovôli jej členov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#NATO #Srbsko #juhoslávia #Václav Havel #bombardovanie Srbska
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku