Víťaz ankety Milan Rastislav Štefánik ako jeden z mála spája demokratov i autoritárov, stúpencov československej idey i jej odporcov. To ukázal aj víkendový priebeh slávností na Bradle. Bol Masarykovým žiakom a spoločne s ním pracoval na vzniku prvej Československej republiky. Odmietaním volebného práva žien by však po roku 1918 našiel v regióne od Nemecka na východ sympatizantov azda iba v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov (teda v neskoršej Juhoslávii), kde ho zaviedli až po roku 1945, alebo v horthyovskom Maďarsku s azda najreakčnejším a najreštriktívnejším volebným zákonodarstvom v regióne v medzivojnovom období, kde boli kritériá pre volebné právo žien prísnejšie ako pre mužov. V kontexte revolúcií rokov 1917 – 1919 bol už jeho postoj anachronický.
Spisovateľ Janko Jesenský ho vo svojich denníkoch z ruského zajatia a československých légií v Rusku spomína skôr negatívne, píše doslova o „Kolčakovskej diktatúre v československom vydaní". Z generácie zakladateľov nástupníckych štátov po habsburskej monarchii boli Tomáš Garrigue Masaryk a rakúsky kancelár Karl Renner jediní, ktorí sa nestali diktátormi. Samozrejme, ešte k nim možno zaradiť aj niekoľkomesačného premiéra a prezidenta demokratického Maďarska Mihálya Károlyiho, ktorého však čoskoro zvrhli maďarskí boľševici a po nástupe regenta Miklósa Horthyho žil v exile. K diktatúre siahol prvý šéf nezávislého Poľska Józef Piłsudski, prvý prezident nezávislej Litvy Antanas Smetona, prví premiéri Lotyšska a Estónska Karlis Ulmanis či Konstantin Päts i dynastia Karadjordjevićovcov v Juhoslávii.
Paradoxne, Štefánik mal to „šťastie“, že stihol zomrieť včas, a tak si v súčasnosti do jeho obrazu môže takmer každý premietať svoju víziu budúcnosti Slovenska. Jedinou výnimkou sú komunisti, ktorí si ho naozaj nemajú ako sprivatizovať.
Masaryk medzi nimi predstavoval teda skôr výnimku, doslova pozitívnu regionálnu anomáliu. Prvá ČSR mala svojou štruktúrou i vďaka Masarykovmu kultu všetky predpoklady siahnuť k diktatúre, čo sa skôr či neskôr stalo u všetkých jej susedov. Paradoxne, Štefánik mal to „šťastie“, že stihol zomrieť včas, a tak si v súčasnosti do jeho obrazu môže takmer každý premietať svoju víziu budúcnosti Slovenska. Jedinou výnimkou sú komunisti, ktorí si ho naozaj nemajú ako sprivatizovať. S ohľadom na spomínané širšie súvislosti stredoeurópskeho vývoja je však ťažké tvrdiť, aké by boli postoje a názory Štefánika v neskorších rokoch či nebodaj v súčasnosti. Týka sa to aj akéhokoľvek iného už nežijúceho politika.
Keďže však Štefánik v čase svojej smrti nemal ani štyridsať rokov, nevypracoval žiadnu ucelenú politickú koncepciu či program, o ktorý by sa mohli opierať jeho nasledovníci, je ideálnou osobnosťou, okolo ktorej sa môžu vytvárať neraz vyslovene protichodné mýty, a zároveň môže vystupovať ako integrujúci faktor slovenskej spoločnosti.
Omnoho ťažšie to je napríklad v prípade Masaryka. Paradoxne, azda aj z dôvodu absencie fundovanejšej reflexie jeho diela a politických krokov v úrade prezidenta si jeho dedičstvo v podmienkach Slovenska mohli sprivatizovať tzv. občianski konzervatívci. Ak by ho však aj chceli čítať a citovať, asi by sa z nich museli stať stúpenci sociálneho štátu. Jeho program socializácie a prekonávania chudoby pri významnej úlohe štátu by asi ťažko dokázali predýchať.
Podstatné však je, že vďaka svojej činnosti ani Štefánik, ani Masaryk, barličky v podobe mýtov nepotrebujú.