Pritom Kurz zapochyboval o tom, že v nej treba prijímať základné rozhodnutia hlasmi všetkých členských štátov. Tomu odporovala nominantka pravicovopopulistickej FPÖ (Slobodná strana Rakúska) a ministerka zahraničných vecí Karin Kneisslová, ktorá varovala pred ďalšou stratou rakúskej suverenity.
Neformálne rokovanie v Sibiu malo slúžiť na to, aby predstavitelia európskych vlád vytvorili zdanie harmónie v období, kde sa únia nachádza na dôležitom rázcestí. Uzniesli sa síce na vyhlásení spoločných hodnôt, ale sa rozišli bez konkrétnych výsledkov.
Kurz, aspoň podľa oficiálnych reakcií, vôbec nebol vypočutý partnermi z EÚ. Nebol pritom jediný, ktorému sa nepodarilo iniciovať reformy. Francúzsky prezident Emmanuell Macron napríklad nedokázal svojich kolegov presvedčiť o nevyhnutnosti krokov na podporu opatrení v súvislosti s nástupom klimatických zmien.
Lisabonská zmluvy vznikla v čase, keď EÚ nebola vystavená množstvu vlečúcich sa kríz. Podľa Kurza jej projekt treba meniť a vylepšovať, aby sa vôbec mohla zachovať.
Tým, že sa stretnutia európskych premiérov zväčša pripravujú mesiace dopredu, nedajú sa očakávať veľké prekvapenia ani z takýchto summitov. Teda neurazíme rakúskeho kancelára ani francúzskeho prezidenta, pokiaľ predpokladáme, že nepočítal s okamžitou pozitívnou reakciou svojich kolegov. Veď nik nevie, ako dlho budú Briti pokračovať v zdanlivo nekonečnej dráme zvanej brexit. Okrem toho sa žiaden politik neprihlási k reformám EÚ v čase blížiacich sa volieb do Európskeho parlamentu.
Napriek tomu sa nedajú považovať Kurzove či Macronove námety do budúcnosti za márne. V Sibiu sme videli celý rad pomerne mladých predsedov vlád, ktorí sa prihovárali za zásadné zmeny únie. Medzi nich patril aj poľský premiér Mateusz Morawiecki, ktorý vyzýval partnerov, aby sa čím skôr zaviedli dane pre veľké digitálne spoločnosti.
Inými slovami, boli sme svedkami konfliktu politických generácií. Z vlastných skúseností vieme, že spory tohto typu sa takmer vždy oplatia. V EÚ sa však zostrujú tým, že starnúcich politikov, ktorí už nedokážu zaznamenať úspech vo svojej vlasti, pravidelne doma odmeňujú za zásluhy tým, že im ponúknu dôležitý post v Bruseli.
Zdá sa, že Kurz už v čase, keď bol ministrom zahraničných vecí Rakúska, pochopil aj tieto súvislosti. V každom prípade sa prihovára za výmenu generácií a za koniec zaužívaných politických postupov v EÚ. Okrem toho, že uvažuje o nových pravidlách hlasovania, vie si predstaviť zrušenie zásady, že každý členský štát musí byť nepretržite zastúpený komisárom v Európskej komisii. Vie si predstaviť aj spojenie viacerých výborov europarlamentu buď v Štrasburgu, alebo v Bruseli.
Na prvý pohľad to vyzerá, ako by mal dobrý recept na zjednodušenie zložitej európskej administrácie. Je však otázne, ako má fungovať komisia, ak napríklad vláda členského štátu nebude vedieť včas do nej nominovať svojho zástupcu. Napriek tomu má Kurz pravdu v tom, že Lisabonská zmluva vznikla v čase, keď EÚ nebola vystavená množstvu vlečúcich sa kríz. Podľa neho projekt únie nie je definitívne dokončený, treba ho meniť a zlepšovať, aby sa vôbec mohla zachovať.
Predovšetkým sa musia dodržiavať pravidlá EÚ a ukladať sankcie krajinám, ktoré odporujú projektu mierne zjednotenej Európy. Preto je nesprávne označiť jeho návrhy výlučne za viac-menej vydarený pokus o získanie pozornosti na domácej pôde pred eurovoľbami. Mali by sa využiť ako konštruktívna iniciatíva v súrne potrebnej debate politických generácií Európanov.