Rokovania za okrúhlym stolom, ktoré vypísaniu poľských volieb predchádzali, boli výsledkom patu. Žiadna strana dlhoročného konfliktu, ani stúpenci antikomunistického odborového zväzu Solidarita, ale ani komunisti, ktorí sa už nemohli spoľahnúť na podporu Moskvy, nemala dosť síl, aby zvrátila situáciu vo svoj prospech a jednostranne presadila svoju vôľu.
Nenásilná cesta k zmene režimu, tzv. negociovaná tranzícia, bola kompromisom umiernených síl na oboch stranách. Model negociácií, prvý raz odskúšaný v Poľsku a následne v Maďarsku, napokon inšpiroval aj ďalšie bývalé satelity Sovietskeho zväzu, aj keď napríklad v Československu či vo východnom Nemecku k nemu komunistické elity pristúpili až pod masívnym tlakom zdola.
Ak sa nenaplní pocit, že občania sú reálnymi vlastníkmi svojho štátu, ktorým sa mocní zodpovedajú, demokracia zlyháva a ľudia sa obzerajú po iných vzoroch.
Hoci Okrúhly stôl a následné voľby, v ktorých mal provládny tábor garantovanú parlamentnú väčšinu, vytvorili konsenzus z hľadiska základných princípov budovania novej poľskej štátnosti, tzv. tretej republiky, časť opozície ich interpretovala ako zradu. Týka sa to najmä mladšej generácie lídrov Solidarity, no i niekdajších spojencov jej lídra Lecha Wałęsu, ktorých najvýraznejším reprezentantom je predseda súčasnej vládnucej strany v Poľsku Jarosław Kaczyński.
Dedičstvo Okrúhleho stola a cesty, ktorá sa začala práve v júni 1989, je v súčasnosti predmetom konfliktov. Aj po tridsiatich rokoch pretrvávajú spory, ktoré na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia rozdelili nastupujúce nekomunistické elity. Dnešná vládna garnitúra by uvítala, keby svoju mocenskú legitimitu mohla formulovať heroickejšie. Preto poľská vláda oslavy tohto výročia prakticky ignorovala. Zároveň však prináša diametrálne odlišnú víziu usporiadania spoločnosti. Namiesto štátu, ktorý sa neviaže na cirkev a ideológiu, ponúka autoritárny model.
Proklamuje silný štát, imúnny voči korupčným tlakom či nadmernému vplyvu nikým nevolených lobistických skupín. Takýto štát treba chápať v prvom rade ako štát, ktorý je schopný plniť si svoje záväzky voči vlastným občanom.
V podaní Práva a spravodlivosti, či Fideszu v prípade Maďarska, však namiesto realizácie jednoznačne demokratického postulátu silného štátu môžeme skôr hovoriť o uchvátení jeho politickej, donucovacej i ekonomickej moci do rúk jedinej, silne scentralizovanej mocenskej skupiny. Táto politika sa oháňa konzervatívnou legitimitou a inštrumentálne využíva nacionalizmus, keďže ako najväčšiu konkurenciu vníma zahraničný vplyv.
Súčasný vývoj v strednej a vo východnej Európe naznačuje, že poľský a maďarský model sa stáva zdrojom inšpirácie aj pre ostatné krajiny regiónu. Príkladom môže byť na Slovensku Andrej Danko a rastúce sympatie Smeru k podobným riešeniam, slovinský politik Janez Janša, vývoj v Rumunsku, Chorvátsku a Srbsku. Nedá sa vylúčiť, že sa podobným smerom bude uberať aj Ukrajina pod vedením nového prezidenta.
Dôvodom je, že liberálne garnitúry rýchlo opustili princípy definované na konci 80. rokov. Namiesto usporiadania, ktoré by sa usilovalo o maximálnu integráciu čo najširších vrstiev do modelu liberálnej demokracie, zvolili cestu hry s nulovým súčtom. Cesta transformácie bola príliš bolestivá, trvala pridlho a v sociálnej oblasti výrazne rozdelila spoločnosť na víťazov a porazených, aby sa mohla opierať o podporu drvivej väčšiny spoločnosti. Navyše, verejnosť má neraz pocit, že sa počínanie mocných vymklo spod jej kontroly a nenesú zodpovednosť za dôsledky svojho vládnutia.
Cez prizmu tohto sklamania sa čínska cesta javí ako úspešnejšia. Dnes ju propagujú nielen kritici liberálnej demokracie, no aj radikálni stúpenci trhu ako model hodný nasledovania. Náš región je však súčasťou celoeurópskeho vývoja a liberálna demokracia je súčasťou našej tradície, hoci nie vždy fungovala úspešne.
Čínska cesta sa propaguje ako cesta k blahobytu, ale i vďaka tomu, že režim umlčal reálnych potenciálnych nespokojencov. Masívne kampane, pri ktorých padajú hlavy funkcionárov obviňovaných z korupcie, sú síce neraz skôr vybavovaním si účtov s politickými odporcami, no vytvárajú pocit zodpovednosti vládnucich pred zákonom. Vývoj v Číne však nie je úspešný vďaka „tvrdej ruke“. V skutočnosti totiž čínska cesta aj pri absencii politických slobôd priniesla nebývalú liberalizáciu v každodennom živote občanov. Číňania, Vietnamci či Laosania nemali vo svojich dejinách toľko slobody ako v súčasnosti.
Tri dekády po konci komunizmu však naďalej platí, že ak sa nenaplní potreba mieru, stability a bezpečnosti, ale ani pocit, že občania sú reálnymi vlastníkmi svojho štátu, ktorým sa mocní zodpovedajú, demokracia zlyháva a ľudia sa obzerajú po iných vzoroch.