Mnohí sa usilujú, prekonávajú bariéry, často zažívajú odmietnutie a len ťažko povedať, kde čerpajú silu, aby znovu a znovu skúšali uspieť. Nájdem tam však aj takých, čo už rezignovali a svoje osobné stratégie prispôsobili životu v generačnej chudobe.
V posledných rokoch mám intenzívny kontakt v niekoľkých obciach na Spiši. Prinajmenšom raz za mesiac strávim deň s rómskymi komunitami. Domov sa vraciam s množstvom otázok, na ktoré neviem jednoznačne odpovedať. Životné stratégie ľudí žijúcich v generačnej chudobe sú iné a len ich zohľadnením môžeme dosiahnuť nejakú zmenu v integrácii týchto komunít, alebo iba dôslednou zmenou v myslení ľudí sa môže zmeniť život v osadách.
Na zmenu života v rómskych osadách je nevyhnutná aj zmena v myslení ich obyvateľov. To je oveľa ťažšie ako postaviť nové domy.
Na ilustráciu tri príbehy. Ten prvý je o dievčati navštevujúcom stredné odborné učilište, ktoré má detašované pracovisko priamo v obci. Slabo píše, slabo číta, slabo počíta. Chce ísť na maturitu, rada by navrhovala šaty, kreslenie jej nejde, šiť nevie. O svojom zamestnaní nemá žiadnu predstavu. Najradšej by robila priamo v obci, napríklad koordinátorku pre nezamestnaných pri odpracovávaní dávky v hmotnej núdzi. Je najstaršou dcérou v rodine a vypýta sa preč z aktivity, lebo sa musí postarať o mladších súrodencov. Mama leží v pôrodnici. Ambície, schopnosti a možnosti sú v priamom rozpore. Podobných dievčat žijú v osadách tisíce. Veľmi slabé formálne vzdelanie, slabé rozvíjanie manuálnych zručností a žiadna ochota k mobilite za prácou. Silné emocionálne naviazanie na rodinu a žiadne väzby na ľudí mimo komunity sú silným determinantom zotrvávania v prostredí osady.
Príbeh druhý je o 30-ročnom mužovi so základným vzdelaním. Jeho ruky ukazujú, že nesedí doma, ale robí. Z formálneho hľadiska viac ako polovicu aktívneho života strávil v evidencii úradu práce. Keď sa rozhovorí o krátkodobých zamestnaniach, má skúsenosti s kopáčskymi prácami po celom Slovensku. Partiu chlapov najme súkromný podnikateľ, dá im zadanie a na konci ich vyplatí. Kde bývajú a čo jedia, podnikateľa nezaujíma. Občas sa stane, že ich neprihlási do Sociálnej poisťovne a na zdravotné poistenie. Občas ani nezaplatí. Keď ho zamestná starosta v obci, vníma to ako najlepší spôsob práce, lebo je doma. Vie, že je to dočasné, ale z osady odísť nechce, lebo väzba na širokú rodinu je veľmi silná. O tom, že by odišiel bývať spolu so ženou a deťmi inam, nepremýšľa. Takýchto mužov nájdete v osadách tiež tisíce.
A nakoniec tretí príbeh. V obci vznikla obecná firma, ktorá okrem iného stavia nájomné byty. Vo firme zamestnávajú Rómov a predpokladá sa, že sa stanú aj nájomníkmi. Žena jedného zo zamestnancov za žiadnu cenu nechce ísť do nového bývania, kde bude splachovací záchod, teplá voda, luxus dvoch izieb a dvor. Nechce, lebo by odišla od mamy a ostatnej rodiny – vzdušnou čiarou asi 200 metrov. Hystericky sa bráni lepšiemu bývaniu. Dôvodov je určite viac, ale asi aj ten, že by na starostlivosť o rodinu a deti zostala sama. Bojí sa zlyhania.
Čo z toho celého vyplýva? Život v dlhodobej marginalizácii a chudobe naučil ľudí z osád ako jednu z najväčších istôt vnímať širokú rodinu a spolupatričnosť. Rodina a blízkosť príbuzných im umožňujú prežiť, no zároveň im bránia sa individuálne posúvať vpred. Ambície sa neprispôsobujú individuálnym, ale kolektívnym potrebám.
Samozrejme, život v komunitách je oveľa zložitejší a pestrejší. Mnohé osobné stratégie ich obyvateľov zahŕňajú i patológiu v podobe parazitovania na príjmoch jednotlivcov. Isté však je, že na zmenu života v komunitách je nevyhnutná aj zmena v myslení jej členov. A to je oveľa ťažšie ako postaviť nové domy.