Stačí spomenúť zostrelenie ruskej stíhačky Su-24 a stupňujúce sa napätie medzi oboma krajinami. Ich záujmy sa však práve v Sýrii začali postupne zbližovať, keďže USA v boji proti ISIS podporujú Kurdov, zatiaľ čo Ankara ich vníma ako teroristov. Kurdi ako nepriatelia Asada a odmietavé stanovisko USA vydať Fetullaha Gülena do Turecka, vytvorili predpoklad pre nadviazanie užšej spolupráce Turecka s Ruskom. Dvaja autokrati – Putin a Erdogan – si padli do oka. Rozhodnutie kúpiť ruský systém protivzdušnej obrany S400 za 2,5 miliardy dolárov padlo práve počas osobných rozhovorov medzi oboma vládcami.
Toto rozhodnutie priviedlo Turecko do konfliktu s USA. Washington sa po niekoľkých neúspešných pokusoch presvedčiť Ankaru rozhodol obmedziť bilaterálnu vojenskú spoluprácu. Jednou zo zásadných podmienok Turecka pre nákup amerických systémov Patriot namiesto systému S400 bol transfer technológií. Teda možnosť tureckého zbrojárskeho priemyslu podieľať sa na jeho vývoji a výrobe. S tým nakoniec USA súhlasili, čo však Turecku nestačilo. Zaujímavosťou je, že Rusko pri predaji svojho systému S400 túto možnosť Turecku neponúklo, čo zjavne pre Erdogana v tomto prípade nebola prekážka.
NATO nikomu nič neprikazuje, dáva len odporúčania. Buď si Turecko v budúcnosti nakúpi ďalšie systémy protivzdušnej obrany, ktoré budú kompatibilné s aliančnými systémami, alebo ostane mimo systému protiraketovej obrany.
Výsledkom je, že Turecko nedostane požadovaných 100 kusov najnovších stíhačiek F35 a bude musieť zavrieť niekoľko závodov, ktoré sa na výrobe tejto stíhačky 5. generácie podieľali. F35 mali nahradiť do roku 2023 starnúce turecké F16. Ďalším následkom bude, že Turecko, ktorého ekonomika sa už niekoľko rokov neustále zhoršuje, bude čeliť ďalšiemu ekonomickému prepadu a utrpí tým aj turecký zbrojársky priemysel.
F35 je konštruovaná tak, aby mohla prekonať najnovšie nepriateľské systémy protivzdušnej obrany, a tak zabezpečiť výhodu vykonávať operácie v oblastiach, ktoré sú pre stíhačky 4. generácie ťažko dosiahnuteľné. Ak by došlo k situácii, že by Turecko používalo systém S400 a stíhačky F35 zároveň, tak by mohlo dôjsť ku kompromitácii údajov, ktoré by mohli ohroziť stíhačky za desiatky miliárd. Autonómne využívanie S400 a F35 Tureckom je nelogické a obe by sa vlastne vzájomne ohrozovali.
Zároveň je nákup tohto systému v protiklade k budovaniu prepojeného aliančného systému protivzdušnej obrany a protiraketovej obrany. Systém S400 bude teda tureckým autonómnym riešením za miliardy bez prístupu k systémom aliancie.
NATO nikomu nič neprikazuje, dáva len odporúčania. Ak by prikazovalo, tak už dávno máme iné ozbrojené sily ako dnes. To isté platí aj pre Turecko. Ide o nezávislé rozhodnutie, s ktorým sa aliancia bude musieť vyrovnať. Buď Turecko v budúcnosti nakúpi ďalšie systémy protivzdušnej obrany, ktoré budú kompatibilné s aliančnými systémami, alebo ostane mimo systému, a teda aj následne systému protiraketovej obrany.
Podobný problém má aj Slovensko, ktoré dostalo v rámci deblokácie ruského dlhu v roku 1990 zastaraný systém S300. Ten funguje vo vákuu, bez možnosti prepojenia s aliančnými systémami. Niektoré politické strany na Slovensku majú snahu tento systém modernizovať. Lenže systém bez asistencie ruských poradcov a pravidelnej údržby nemôže fungovať. Ak sa Slovensko rozhodne tento systém modernizovať, tak nám to NATO nezakáže, ale ani nám neumožní sa zapojiť do novobudovaného moderného aliančného systému. V takom prípade by sme v budúcnosti museli rátať s nákupom nového systému protivzdušnej obrany, ktorý by bol kompatibilný s aliančným. Otázkou potom je, či je Slovensko také bohaté, že si bude môcť dovoliť dva systémy protivzdušnej obrany za miliardy eur.