Pred dvadsiatimi rokmi sme mali takmer 310-tisíc detí vo veku štyri roky a menej, teraz ich máme takmer 290-tisíc, čiže o šesť percent menej. V niektorých okresoch je pokles výrazný, najviac v Snine o 43 percent, v Humennom o 34 percent a v Medzilaborciach o 32 percent. Inde je, naopak, nárast, najviac v okresoch Senec o 175 percent, Bratislava III o 86 percent a Bratislava V o 68 percent. Vo všeobecnosti sú teda deti vzácnejšie ako kedykoľvek predtým, pričom obce a okresy riešia rôzne dilemy – či a ako mladé rodiny udržať, alebo prilákať, alebo ako mladým rodinám vychádzať v ústrety a zabezpečiť si tak ich spokojnosť a volebné hlasy.
Niekedy po roku 2013 sme si s niekoľkými kolegami na ministerstvách financií a školstva stanovili dva konkrétne ciele – pomôcť zvýšiť kapacity škôlok tak, aby v roku 2020 boli k dispozícii pre 95 percent 4– a 5-ročných detí, a pomôcť zvýšiť kapacity základných škôl tak, aby neexistovala dvojzmennosť a odborné učebne sa vrátili k pôvodnému účelu. Pre škôlky sa nám podarilo na rozbeh zabezpečiť asi 15 miliónov eur zo štátneho rozpočtu, keďže omnoho vyššie sumy boli následne k dispozícii z európskych fondov. Pre školy sme nielen získali peniaze, ale vyše 30 sme pomohli aj postaviť, na východe aj pri Bratislave. Zároveň sme však vďaka debatám so starostami, s riaditeľmi a riaditeľkami zistili, že problém nemusí byť nevyhnutne len vo financiách, ale skôr v systéme administratívnych a dodávateľských príživníkov.
Šťastné to obce, ktoré zdedili škôlky a školy z minulého režimu! Pretože tie, ktoré musia budovať nové kapacity škôl, v zásade nemajú šancu získať žiadnu systémovú pomoc od štátu.
Po prvé, šťastné to obce, ktoré zdedili škôlky a školy z minulého režimu! Pretože tie, ktoré musia budovať nové kapacity základných škôl, v zásade nemajú šancu získať žiadnu systémovú pomoc od štátu. Jednoducho smola, starajte sa. Namiesto toho štát vytvoril spleť pravidiel, ktoré starostom nepomáhajú, ale odrádzajú ich od akejkoľvek aktivity – normy rezortov zdravotníctva, školstva, sociálnych vecí a financií sú také komplexné, že by zabili aj vola. Zdá sa, že ich hlavným úmyslom a dôvodom je bujná sieť byrokratov odtrhnutých od reality, ktorí vo výsledku môžu svoje výsostné povoľovacie postavenie vhodne monetizovať.
Po druhé, mnohé vyhlášky nariaďujúce napr. nevyhnutné zaradenie kuchyne a stavebné úpravy jedálne vyzerajú, akoby ich priamo písali dodávatelia tých zariadení. Potom neveľká škôlka musí rátať možno s dvestotisíc eurami len na kuchyňu alebo radšej ostane mimo siete. Je celkom možné, že niekoľko málo domácich „odborníkov“ drží v šachu starostov – chcete škôlku v sieti, tak kupujte a plaťte.
Výsledok tejto pavučiny administratívnych bariér je taký, že škôlok a základných škôl v sieti je menej, štát ušetrí, obce ušetria, biznis kvitne, ale rodičia platia za kúpu nedostatkovej služby, lebo si dovolili mať v dnešnej dobe deti, ako diví.
Návrh obedov pre všetkých možno kritizovať ako nedostatočne zvážený, návrh povinnej škôlky však možno len privítať. Ak však už dávno bolo potrebné niečo riadne nahlas kritizovať, tak to sú bariéry vytvorené štátom, ktoré bránia obciam rozvíjať sieť materských a základných škôl. Na začiatok by bolo dobré, keby sa ministerstvo školstva pokúsilo so svojimi úradníkmi postaviť desať škôlok a desať škôl za sumy, ktoré majú obce k dispozícii. Ak sa im to podarí, fajn. Ak nie, ZMOS by si mal začať spytovať svedomie a obce by si mali začať klásť iné otázky.