Nacionalisti v službách kapitálu

29.09.2019 10:00

„Svet nepatrí globalistom, ale vlastencom. Budúcnosť patrí suverénnym krajinám,“ vyhlásil tento týždeň Donald Trump na pôde Valného zhromaždenia OSN, istý si potleskom od zástupu odporcov globalizácie v jej dnešnej podobe.

A trafil priamo do jadra problému. Týmito slovami v skutočnosti povedal, že je v bytostnom záujme ľudí, ako je on, teda tých, ktorí sa neživia svojou prácou, ale najmä presúvaním svojho kapitálu, aby budúcnosť patrila vlastencom a suverénnym krajinám.

V dnešnom skrz-naskrz prepojenom svete neleží riešenie zásadných problémov (vrátane škandalóznej nerovnosti, chudoby a sociálnej nespravodlivosti) na úrovni národných štátov, ale o úroveň vyššie. Konkrétne v reguláciách globalizácie v jej rozličných oblastiach.

Najlepším spôsobom, ako nerovnosť a chudobu konzervovať, je preto dať čo najviac moci do rúk nacionalistom, ktorí budú svoj politický kapitál, ako je železným zvykom, zúročovať predovšetkým v rôznych kultúrnych vojnách, a nie bojom o podstatu, teda o „podiel z koláča“. Na ten totiž v takom finančne prepojenom svete, kde miliardy lietajú veselo ponad hranice „suverénnych štátov“, nemajú veľký dosah. Ako príklad poslúžia už desaťročia úspešne prebiehajúce daňové preteky ku dnu v záujme investičnej atraktivity pre globálny kapitál.

Za to však títo „patrioti“ veľmi radi a úspešne komplikujú nadnárodnú spoluprácu, ktorá jediná môže viesť k silnejšej regulácii globalizácie. Tá predstavuje oveľa zásadnejšie riešenie ekonomických nerovnováh a z nich prameniacich kríz, ako návrat k národnému štátu 19. storočia, ktorým chce niekto riešiť problémy 21. storočia…

Preto sú nacionalisti na čele „suverénnych štátov“ najlepšími kamarátmi tých, čo reguláciu nadnárodného kapitálu nepotrebujú ani náhodou. A nie náhodou práve k tomuto typu politikov majú blízko veľkosponzori a donori z radov oligarchie.

V dnešnom skrz-naskrz prepojenom svete neleží riešenie zásadných problémov vrátane škandalóznej nerovnosti, chudoby a sociálnej nespravodlivosti na úrovni národných štátov, ale o úroveň vyššie. Konkrétne v reguláciách globalizácie v jej rôznych oblastiach.

Jedna vec je chápať politickú logiku averzie, ktorú nemalá časť verejnosti prechováva voči globalizácii, keďže si s ňou spája neistotou a obavy zo stále rýchlejších zmien, ktoré prináša otvorenosť sveta. Dopyt po akej-takej istote a politikoch, ktorí ju sľubujú, je pochopiteľný, napriek tomu pre riešenie problémov dneška nie veľmi konštruktívny. Druhá vec je však z pozície politického aktéra reálne presadzovať typ politiky, ktorý v konečnom dôsledku bráni výraznejšej regulácii nadnárodného kapitálu.

Od tvrdenia, fakticky správneho, že škandalózna nerovnosť a chudoba vo svete je najmä dielom nespravodlivých pravidiel globálneho obchodu a toku financií, totiž ani náhodou nevedie logická priamka k záveru, že riešením týchto nerovností je návrat k suverénnemu národnému štátu.

Napokon, o akom suverénnom štáte to hovoríme, keď sa tento „suverén“ skloní pred akýmkoľvek väčším globálnym investorom a poskytne mu daňové prázdniny? Aký je to suverénny štát, keď nedokáže zamedziť miliardovým únikom do daňových rajov, ktorý sám nevyrieši ani klimatickú krízu, ani čoraz nebezpečnejšiu dominanciu digitálnych monopolov a napokon ani migráciu či bezpečnosť?

Nepochybne vo svete existujú krajiny, pre ktoré odpojenie sa od globálneho systému výmeny tovarov a služieb môže byť prínosom. Tvrdiť to však z pozície krajiny, ktorej viac ako 80 percent hospodárskeho výkonu smeruje za hranice, ktorej pracovné miesta a platy bytostne závisia od vonkajšieho prostredia, v drvivej miere od toho, či bude ekonomicky napredovať, alebo stagnovať EÚ, a krajiny, ktorá je civilizačne spojená s úspechom alebo neúspechom európskeho integračného projektu, je už čistým politickým hazardom.

Asi nie náhodou bolo robotnícke a socialistické hnutie od svojho zrodu vždy internacionalis­tické. Všetky tie internacionály, ktoré vznikali na sklonku 19. storočia, neniesli svoj názov preto, lebo by bol „internaciona­lizmus“ pre publikum tejto doby dajako extra „sexy“. Bolo to z hlbokého presvedčenia nositeľov tohto hnutia o ekonomickej a politickej logike súboja práce s kapitálom o tom, že tento súboj sa dá vyhrať len na nadnárodnej úrovni.

Slogan „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“ poznajú azda všetci. Nie náhodou socialistické hnutie zvádzalo najväčšie historické boje, popri neoliberalizme a kapitalizme, práve s nacionalizmom, často na život a na smrť. Koketovanie politickej ľavice s nacionalizmom je preto popretím jej historického odkazu.

Napriek tomu, že politický sentiment dneška vanie iným smerom, na podstate boja sa od 19. storočia až tak veľa nezmenilo. Trumpom, Orbánom, Salvinim a im podobným to môže byť, prirodzene, ukradnuté, no všetkým aktérom „naľavo od stredu" by nemalo.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#sociálna nespravodlivosť #národný štát #nacionalisti #globalizácia #Donald Trump #chudoba
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku