A trafil priamo do jadra problému. Týmito slovami v skutočnosti povedal, že je v bytostnom záujme ľudí, ako je on, teda tých, ktorí sa neživia svojou prácou, ale najmä presúvaním svojho kapitálu, aby budúcnosť patrila vlastencom a suverénnym krajinám.
V dnešnom skrz-naskrz prepojenom svete neleží riešenie zásadných problémov (vrátane škandalóznej nerovnosti, chudoby a sociálnej nespravodlivosti) na úrovni národných štátov, ale o úroveň vyššie. Konkrétne v reguláciách globalizácie v jej rozličných oblastiach.
Najlepším spôsobom, ako nerovnosť a chudobu konzervovať, je preto dať čo najviac moci do rúk nacionalistom, ktorí budú svoj politický kapitál, ako je železným zvykom, zúročovať predovšetkým v rôznych kultúrnych vojnách, a nie bojom o podstatu, teda o „podiel z koláča“. Na ten totiž v takom finančne prepojenom svete, kde miliardy lietajú veselo ponad hranice „suverénnych štátov“, nemajú veľký dosah. Ako príklad poslúžia už desaťročia úspešne prebiehajúce daňové preteky ku dnu v záujme investičnej atraktivity pre globálny kapitál.
Za to však títo „patrioti“ veľmi radi a úspešne komplikujú nadnárodnú spoluprácu, ktorá jediná môže viesť k silnejšej regulácii globalizácie. Tá predstavuje oveľa zásadnejšie riešenie ekonomických nerovnováh a z nich prameniacich kríz, ako návrat k národnému štátu 19. storočia, ktorým chce niekto riešiť problémy 21. storočia…
Preto sú nacionalisti na čele „suverénnych štátov“ najlepšími kamarátmi tých, čo reguláciu nadnárodného kapitálu nepotrebujú ani náhodou. A nie náhodou práve k tomuto typu politikov majú blízko veľkosponzori a donori z radov oligarchie.
V dnešnom skrz-naskrz prepojenom svete neleží riešenie zásadných problémov vrátane škandalóznej nerovnosti, chudoby a sociálnej nespravodlivosti na úrovni národných štátov, ale o úroveň vyššie. Konkrétne v reguláciách globalizácie v jej rôznych oblastiach.
Jedna vec je chápať politickú logiku averzie, ktorú nemalá časť verejnosti prechováva voči globalizácii, keďže si s ňou spája neistotou a obavy zo stále rýchlejších zmien, ktoré prináša otvorenosť sveta. Dopyt po akej-takej istote a politikoch, ktorí ju sľubujú, je pochopiteľný, napriek tomu pre riešenie problémov dneška nie veľmi konštruktívny. Druhá vec je však z pozície politického aktéra reálne presadzovať typ politiky, ktorý v konečnom dôsledku bráni výraznejšej regulácii nadnárodného kapitálu.
Od tvrdenia, fakticky správneho, že škandalózna nerovnosť a chudoba vo svete je najmä dielom nespravodlivých pravidiel globálneho obchodu a toku financií, totiž ani náhodou nevedie logická priamka k záveru, že riešením týchto nerovností je návrat k suverénnemu národnému štátu.
Napokon, o akom suverénnom štáte to hovoríme, keď sa tento „suverén“ skloní pred akýmkoľvek väčším globálnym investorom a poskytne mu daňové prázdniny? Aký je to suverénny štát, keď nedokáže zamedziť miliardovým únikom do daňových rajov, ktorý sám nevyrieši ani klimatickú krízu, ani čoraz nebezpečnejšiu dominanciu digitálnych monopolov a napokon ani migráciu či bezpečnosť?
Nepochybne vo svete existujú krajiny, pre ktoré odpojenie sa od globálneho systému výmeny tovarov a služieb môže byť prínosom. Tvrdiť to však z pozície krajiny, ktorej viac ako 80 percent hospodárskeho výkonu smeruje za hranice, ktorej pracovné miesta a platy bytostne závisia od vonkajšieho prostredia, v drvivej miere od toho, či bude ekonomicky napredovať, alebo stagnovať EÚ, a krajiny, ktorá je civilizačne spojená s úspechom alebo neúspechom európskeho integračného projektu, je už čistým politickým hazardom.
Asi nie náhodou bolo robotnícke a socialistické hnutie od svojho zrodu vždy internacionalistické. Všetky tie internacionály, ktoré vznikali na sklonku 19. storočia, neniesli svoj názov preto, lebo by bol „internacionalizmus“ pre publikum tejto doby dajako extra „sexy“. Bolo to z hlbokého presvedčenia nositeľov tohto hnutia o ekonomickej a politickej logike súboja práce s kapitálom o tom, že tento súboj sa dá vyhrať len na nadnárodnej úrovni.
Slogan „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“ poznajú azda všetci. Nie náhodou socialistické hnutie zvádzalo najväčšie historické boje, popri neoliberalizme a kapitalizme, práve s nacionalizmom, často na život a na smrť. Koketovanie politickej ľavice s nacionalizmom je preto popretím jej historického odkazu.
Napriek tomu, že politický sentiment dneška vanie iným smerom, na podstate boja sa od 19. storočia až tak veľa nezmenilo. Trumpom, Orbánom, Salvinim a im podobným to môže byť, prirodzene, ukradnuté, no všetkým aktérom „naľavo od stredu" by nemalo.