Je nešťastným gestom zo strany EÚ, ktorá sa nezachovala ako džentlmen. Macedónci pod medzinárodným tlakom s vidinou perspektívy členstva v EÚ zmenili názov svojho štátu, aby vyhoveli nezmyselnej požiadavke Grécka. Táto krajina sa pritom voči susedom správala konštruktívne a aj v oblasti menšinovej politiky vystupuje podstatne tolerantnejšie ako napr. Grécko voči slovansky hovoriacemu obyvateľstvu tzv. Egejského Macedónska.
Súčasná macedónska garnitúra prikročila k demokratizácii verejného života. Odmietnutie zo strany EÚ je jej porážkou. Príchod pravicových nacionalistov môže oživiť aj konflikty s albánskou menšinou. Mimochodom, aj albánsky iredentizmus bol tlmený očakávaním členstva v EÚ.
Podobne ako do roku 1998 na Slovensku, dnes sa päťsto kilometrov južne od slovenských hraníc formuje režim osobnej moci a rozpadávajú sa demokratické inštitúcie, ktoré v rozhodovacích procesoch nahrádza osobná vôľa (zatiaľ ešte prezidenta, ale s nábehom na transformáciu na dobrého cára) prezidenta Aleksandra Vučića bez ohľadu na dikciu zákonov. Park pred prezidentským palácom je plný sťažovateľov, ktorí sa nádejajú, že ich dobrý cár vypočuje a zariadi všetko potrebné proti zlým úradníkom a zlým ministrom. Tým istým, ktorých do funkcií dosadil on a jeho strana a ktorí predstavujú jeho mocenskú základňu. Hovoria o ňom, že je žiak Viktora Orbána, ale už sa z neho stáva soft-verzia Alexandra Lukašenka.
Západ vlastným pričinením likviduje svoju mäkkú moc v tomto regióne. Balkánske frustrácie môžu spôsobiť, že o pár rokov sa debaty o integrácii západného Balkánu stanú vecou histórie, lebo dotyčné štáty stratia záujem. Vučić už teraz hovorí, že región sa môže spoliehať iba na vlastné sily.
Autoritatívne tendencie v Srbsku, ale aj v Chorvátsku sú výsledkom zlyhania demokratických elít. Ich neúspech bol spôsobený nielen nezvládnutím sociálnej otázky a korupciou, ale aj nástupom generácie, ktorá sa politicky socializovala v čase juhoslovanských vojnových konfliktov v rokoch 1991 – 1999. Je však aj výsledkom frustrácie z neustáleho odkladania vstupu štátov západného Balkánu do EÚ.
Postupná degradácia demokratických inštitúcií je však aj problémom Čiernej Hory a Albánska, budúcnosť demokracie je neistá aj v Macedónsku. Bosna a Hercegovina balansuje na hrane rozpadu. To všetko sa deje v situácii, keď Turecko môže na členstvo v EÚ zabudnúť. Pritom ponuka zo strany EÚ je nielen zahmlená, ale na Balkáne sa začínajú prejavovať ako konštruktívni aktéri iné sily – Čína, Rusko a Turecko. Tieto krajiny ponúkajú aj infraštruktúrne projekty, ktoré priestor bývalej Juhoslávie nevyhnutne potrebuje s ohľadom na zanedbané a nedoinvestované dopravné trasy.
Západ vlastným pričinením likviduje svoju mäkkú moc v tomto regióne a aj v širšom okolí na historické minimum. Prezident Macron sa zo symbolu radikálnej modernizácie európskeho demokratického projektu transformuje na „európskeho Trumpa“, ako ho začínajú prezývať na Balkáne. Balkánske frustrácie môžu spôsobiť, že o pár rokov sa debaty o integrácii západného Balkánu stanú vecou histórie, lebo dotyčné štáty stratia záujem. Vučić už teraz hovorí, že región sa môže spoliehať iba na vlastné sily.
Faktický ústup EÚ z Balkánu je však aj veľmi zlý signál pre Slovensko a pre strednú Európu. Vojny v 90. rokoch ukázali, ako je Slovensko na dianie na juhovýchode Európy citlivé, aj v dôsledku prílevu utečencov, oživenia etnických treníc a separatizmov a napokon aj úpadkom obchodnej výmeny a tranzitnej dopravy.