Prieskumy verejnej mienky sú určite užitočná vec, ale môžu projektovať spoločenskú ilúziu politickej slobody a oberať nás o to, aby sme sa sústredili na kvalitu verejnej debaty.
Slová verejnej ochrankyne práv Márie Patakyovej sa dajú vnímať s určitým nepochopením, no v skutočnosti hovorí práve o formálnej politickej slobode, keď na sociálnej sieti píše: „Slobodné voľby neznamenajú len slobodu výberu, ale aj slobodu rozhodovania sa… Ak sa (občania) rozhodujú na základe preferencií, je to ich právo.“ Ombudsmanka sa už nezamýšľa nad tým, aká je kvalita tejto slobody, ak sú to práve preferencie agentúr, čo výrazne ovplyvňuje konečné rozhodnutie voliča.
Ako ukazujú precedensy z jednotlivých európskych krajín v tejto otázke, judikatúra posudzuje politické slobody formálne, preto môže mať Ústavný súd posledné slovo aj v slovenskom prípade a vari sa dočkáme vyhlásenia o neústavnosti tohto zákona.
Obsah predvolebných politických diskusií sa často deformuje agentúrnymi prieskumami, ktoré z debát vytláčajú iné, dôležitejšie témy.
To, čo by mala táto debata reflektovať, a žiaľ nereflektuje, je esenciálne napĺňanie politických práv a slobôd. Teda, ako ústavou definované práva a slobody skutočne pomáhajú utvárať slobodné politické spoločenstvo – v zmysle politickej rovnosti, férovosti a spravodlivosti.
Večná dilema prepadnutého hlasu
Prieskumy verejnej mienky vnášajú do predvolebného ovzdušia zvláštny, latentný tlak na rozhodovanie voliča, ktorému málokto odolá. Všetci sme už prinajmenšom raz bojovali s dilemou prepadnutého hlasu. Strany, ktorých preferencie oscilujú okolo päťpercentnej hranice, sa voliť nemajú, pretože hrozí, že sa do parlamentu nedostanú a hlasy ich voličov prepadnú.
Ide v podstate o štandardný model voličskej racionality, ktorý nie vždy vedie k tomu, že ľudia uprednostňujú veľké strany aj vtedy, keď im je bližšia niektorá z tých menších. Veď kto si želá, aby jeho hlas prepadol? Ak sa takto rozhodne jeden volič, nedeje sa nič, ale ak tisíce, karty sú rozdané úplne inak.
Otázkou je, do akej miery je toto rozhodnutie podložené predvolebným prieskumom preferencií nejakej agentúry naozaj slobodné. Len čo človek začína na základe prieskumov uvažovať vyššie spomenutou logikou a pripúšťať kompromis – so svojím politickým presvedčením, hodnotami a osobnými preferenciami – dá sa považovať takéto rozhodnutie za slobodné?
Ak sa jediným kritériom stáva, že môj kandidát nemá šancu uspieť na základe prieskumov agentúr, a preto som ochotný uprednostniť iného, ktorý mi celkom neimponuje, no má väčšie šance, toto rozhodnutie má úplne odlišnú kvalitu, ako by malo v prostredí, kde takýto spoločenský tlak neexistuje.
Obsah predvolebných diskusií sa často deformuje prieskumami, ktoré z debát vytláčajú iné, dôležitejšie témy. Za to, samozrejme, nenesú zodpovednosť ani tak samotné agentúry a prieskumy, ako médiá, ktoré ich preberajú, interpretujú a neraz vytvárajú paralelnú politickú realitu.
V prvom rade, hostí mediálnych debát často selektívne vyberajú podľa aktuálnych preferencií, popierajúc princíp férovej súťaže. Modelujú vlastnú predstavu o politickej realite založenú iba na publikovaných prieskumoch a túto ilúziu servírujú divákom a voličom.
Viditeľné to bolo aj počas prezidentskej kampane, keď médiá vyberali duelantov do jednotlivých relácií podľa výsledkov prieskumov. Za jedným stolom diskutovali medzi sebou iba favoriti a oddelene, v rámci inej relácie, dvojice zostavené z výlučne menej známych kandidátov.
V druhom rade sú to politici, ktorí sa ocitajú v mediálnych debatách skôr, než by boli konfrontovaní svojimi hodnotami, sľubmi, programom a skutkami. Moderátori ich namiesto toho vťahujú otázkami do komentovania rozličných prieskumov, volebných preferencií, šancí, či už vlastných, alebo ich súperov.
Bez diskusií o volebných programoch
Verejnosť už unavujú nekonečné diskusie politikov o tom, kto sa s kým spojí pred voľbami a kto s kým pôjde potom do vlády. Neustále kalkulovanie, či opozícia dokáže prečísliť súčasnú vládnu koalíciu a vytvoriť parlamentnú väčšinu, kto sa proti komu vyhraňuje a kto s kým bude spolupracovať, zahltilo verejný priestor natoľko, že absolútne chýba diskusia o volebných programoch, názoroch kandidátov na rôzne témy a riešeniach problémov, ktoré trápia ľudí.
Prieskumy môžu zvýhodňovať i znevýhodňovať, meniť i stabilizovať politickú scénu, zvyšovať i potláčať šance. Cieľom by však nemalo byť vylúčenie verejného mienenia zo spoločenskej debaty. Skôr by sa malo diskutovať o tom, ako tieto prieskumy pomáhajú zvyšovať kvalitu demokracie, verejnej debaty a aké miesto majú zaujať vo verejnom priestore.
Agentúrne prieskumy volebných preferencií by nemali byť jedinou dynamikou našich politických spoločenstiev. Mali by sme sa od nich emancipovať a zostať suverénnymi občanmi slobodne rozhodujúcimi o svojej politickej budúcnosti.