Bolo to vlastne panoptikum s uceleným slovníkom floskúl. Nespočetnekrát kritizovaný výrok pôvodne disidenta a expremiéra Petra Pitharta o pokojnom odovzdaní moci je totiž nadmieru obozretným slovným spojením.
Existuje predsa veľa indícií a neprehliadnuteľných svedectiev, ktoré oficiálny obraz úplnej spontánnosti prevratných udalostí spochybňujú. Už len preto, lebo podľa dnes neveľmi pripomínanej východoeurópskej konštelácie okrem svojrázneho Ceaușescovho Rumunska sa vo východnom bloku čakalo už iba na nás.
Zamatová revolúcia obsahovala v sebe hneď od začiatku čosi nepoctivé, čo vytváralo jej gény a vrodenú charakteristiku. Naivné ideály občanov, ktorým sa sľubovalo zachovanie socialistických istôt, popritom akože samočinný nástup bezmedzných slobôd či životnej úrovne západného Nemecka čoskoro stratili pre svoju nereálnosť príťažlivosť.
Zásadný podiel na premene slobodomyseľných ideálov na paraván hesiel mal celý rad ohnivých budovateľov kapitalizmu a lačných propagátorov ideologicky zdôvodňovanej bezohľadnosti a konformity.
Zásadný podiel na premene slobodomyseľných ideálov na paraván hesiel mal celý rad „ohnivých budovateľov“ kapitalizmu, lačných propagátorov ideologicky zdôvodňovanej bezohľadnosti, konformity a zbohatlíckeho snobizmu. Tak začal fungovať príbeh československej demokratizácie, ktorý bol viac-menej iba dozvukom zahraničných udalostí. K odvážnejšej kritike tohto nenapadnuteľného monolitu sa mali vtedy znižovať iba v tieni číhajúci priaznivci Strany a Vlády, prípadne trolovia „východných imperialistov“.
Súčasným politikom, hospodárskym kapitánom a činovníkom mienkotvorných médií sa aj po troch desaťročiach od začiatkov transformácie táto propaganda naďalej hodí. A preto nad ňou kríž rozhodne neurobia. Odvodzujú z nej oprávnenosť vlastných pozícií. Teda nemôžu si dovoliť vynechať nijaký moment, keď sa dá fúkať do vyhasnutého revolučného popola a vytláčať z poslucháčov či divákov ešte nejakú slzu dojatia.
Potvrdzujú tým nielen legitimitu vlastných výdobytkov, ale aj svoje sentimentálne spomienky na mladistvý rozlet. Napríklad nástup do uprázdnených úradov či redakcií, do spočiatku nikým a ničím nevyhľadávaného (privatizačného) biznisu. Do rozjazdu čohokoľvek, čo práve frčalo. Na Slovensku aj do profesionálneho nacionalizmu, z ktorého čoskoro vytryskla záplava nebývalých funkcií a postov.
Dokopy ide o osobitnú variáciu rituálu, v ktorom kedysi súdruhovia do omrzenia glorifikovali tzv. Víťazný február. Veď od prevzatia moci prešla ich diktatúra zložitým vývojom, v ktorom prvotný drajv rýchlo upadal. Až napokon zostal iba unavený, ideologicky dutý policajný štát gerontokratov, ktorý je dosiaľ programovo zahrnovaný pod štyridsaťjeden paušalizovaných rokov.
Vymedzovanie sa voči en bloc „totalite“ je ľahšie ako čokoľvek iné. Predovšetkým za „prevratnej epochy“ budovania a obrany vymožeností demokracie, ktorá je zaťažená množstvom postrevolučných prechmatov a dosiaľ usmerňovanou výchovou k jedinému akože správnemu mysleniu.
Tá sa v českých verejnoprávnych médiách objavuje periodicky. Podobne ako neochvejné oprašovanie mramorového kultu vybraných „revolučných svätých“. V prvom rade Václava Havla, ktorého nadživotná socha nemá jediný kaz. Hádam by ten titan nespadol z piedestálu, keby sa mu sem-tam pripísala i nejaká jeho chyba či zaváhanie.
Slovenská prezidentka Zuzana Čaputová, krištáľový marketingový produkt, mala na pražskej Národnej triede pomerne veľa, hoci možno nechcenej, pravdy, keď zdôraznila: „Kus cesty je dosiaľ ešte pred nami.“