To, že to nebolo ekonomické, je viac než jasné, no vtedy mal pacient prioritu a na výdavky sa nehľadelo. Veľakrát ani nešlo o poskytnutie kvalitnej služby, skôr o to, aby mal pocit, že je oňho postarané.
Akú kvalitu som už mohol poskytnúť v gynekologickej ambulancii ZŤS v Hriňovej ako lekár so štvormesačnou praxou, ktorý sa len priúčal do tajov pôrodníckej a gynekologickej praxe, to vie zhodnotiť len ten, kto sa ocitol v podobnej situácii. Pacientov som „ vybavil“, a čo som nezvládal, posielal som do nemocnice.
Takých ako ja zrejme muselo byť veľa, lebo nemocnice boli preplnené a úplne bežne sa stávalo, že chorých prijímali iba na „vyšetrenie“. Dnes to zvládame ambulantne, no pacient akoby zase viac strácal. Zdá sa až zarážajúce, koľko tých istých problémov, ktoré už v mnohých štátoch sveta zdravotníci vyriešili, sa začína objavovať aj na Slovensku.
Máme najlepšiu ministerku zdravotníctva, aká kedy na Slovensku bola. Je rovnako progresívna ako opatrná. Paradoxne nemá podporu strany, ktorú zastupuje vo vláde.
Ako odborníci vedia, najpodstatnejšia súčasť verejného zdravotníctva, za aké sme sa vyjadrovali v novembri 1989, je dostupnosť a kvalita zdravotnej starostlivosti. Idú ruka v ruke a nemožno povedať jednoznačne, ktorá z nich je dôležitejšia.
Darmo máme super odborníka v Bratislave, keď človek zo Svidníka nemá šancu sa k nemu dostať. A zase, naopak, potkýnanie sa na každom kroku o nekvalitných kváziodborníkov tiež nebude bežným ľuďom nič platné. Lebo tí nie bežní hľadajú cesty, ak ich kvári choroba, a podľa svojho postavenia a peňaženky si pomôžu.
Pravdu teda majú tí, čo tvrdia, že ak naše zdravotníctvo má zlé výsledky, ale počet špecialistov je vyšší ako priemer v Európskej únii, a počet nemocníc je tiež vyšší ako priemer EÚ, tak sa logicky ponúka to, že zlyháva jeho organizácia. Privátna ambulantná sféra a financovanie prostredníctvom poisťovní neúmerne sťažuje, alebo až znemožňuje, riadenie verejného zdravotníctva prostredníctvom ministerstva.
V novembrových dňoch pred tridsiatimi rokmi, ktoré si pripomíname, sme boli proti všetkému direktívnemu, lebo nám to komunisti zhnusili. Žiaľ, priveľa demokracie a rozdrobenosť kompetencií do riadenia tohto rezortu asi nepatria. Nik nemôže nariadiť obvodnému lekárovi, ako má pristupovať k pacientom. To isté platí o špecialistoch, lebo všetci sú súkromní podnikatelia.
Zdravotníctvo ako služba je oveľa bližšie k justícii, policajtom či vojakom ako k podnikaniu. Iste, treba s prostriedkami narábať zodpovedne, ale keďže sa zdravotníctvo platí z daní občanov povinne, má každý nárok dostať takú starostlivosť, aká mu patrí. Peniaze určené do tohto rezortu sú na to, aby sa minuli pre občanov, a nie aby vytvárali zisk.
V súčasnosti máme najlepšiu ministerku, aká kedy na Slovensku bola. Je rovnako progresívna ako opatrná. Paradoxne nemá podporu strany, ktorú zastupuje vo vláde. Stratifikácia nemocníc sa dotýka všetkých úrovní poskytovania zdravotnej starostlivosti v regiónoch a zaoberá sa tým, čím má: zabezpečiť jej kvalitu a dostupnosť nenásilnými prostriedkami.
Ak sa obyčajný človek so svojím sedliackym rozumom nad tým všetkým zamyslí, tak mu vyjde iba to, že najlepšie by bolo mať jedno centrálne riadené zdravotníctvo, ktoré by manažovalo obvodných lekárov, špecialistov a nemocnice z prostriedkov, ktoré by nepatrili poisťovniam, ale štátnej pokladnici. Ostatne, tento systém veľmi úspešne funguje vo Veľkej Británii, o ktorej kapitalistickej minulosti a prítomnosti niet pochýb.