V tom období zamestnanec „dlhodobo uvoľnený na výkon verejnej funkcie“ nepoberá od zamestnávateľa mzdu, nemá nárok na dovolenku a dokonca ako „výkon práce“ sa neposudzuje doba, na ktorú zamestnávateľ uvoľní zamestnanca dlhodobo na "výkon verejnej funkcie“.
Tým je povedané, že „výkon práce“ a „výkon verejnej funkcie“ sú z hľadiska práva dve samostatné veci, ktoré patria do kompetencie dvoch odlišných organizácií — zamestnávateľskej a politickej. Z toho ďalej vyplýva, že „výkon práce” a „výkon verejnej funkcie” prebiehajú v rámci dvoch rôznych organizácií, pričom prvý „výkon“ sa v čase druhého „výkonu“ fakticky nevykonáva. Teda okruh a pôsobnosť činnosti zamestnávateľských a politických organizácií je v štandardnej modernej spoločnosti vymedzený a dodržiava sa, a to nielen zo zákona. Z hľadiska zamestnanca je teda zrejmé, že jeho „zamestnanecký“ a „verejný“ status sú dve rôzne veci, ktoré môže preklenúť vari len „inštitút“ jeho osobnej integrity.
Tému vniesol do verejného diskurzu týchto dní vrcholný orgán vedeckej inštitúcie, ktorého zamestnancami bolo a je určite viacero politikov či poslancov. Tento orgán sa na svojej webovej stránke „striktne dištancoval od statusov na sociálnych sieťach a vyjadrení“ jedného z takýchto svojich zamestnancov poslancov, ktorý je „dlhodobo uvoľnený na výkon verejnej funkcie", s tým, že poškodzuje jej dobré meno, pričom hlava tejto inštitúcie sa v inom médiu ohradila voči forme, nie obsahu. Podľa jeho slov vedenie inštitúcie konalo ani nie z vlastnej vôle, ale v reakcii na podnety od verejnosti či ďalších vedeckých pracovníkov, zvlášť zo zahraničia, s dobrým úmyslom chrániť svoje meno.
Nech je to akokoľvek, takéto vykročenie do verejného mediálneho priestoru zo strany profesionálnej zamestnávateľskej organizácie — nota bene vedeckej, ktorej kompetencie sa všeobecne definujú mimo akejkoľvek politiky — je prinajmenšom nezvyčajné a pre niektorých aj ťažko pochopiteľné. Dá sa vôbec vyjasniť, čo tento krok znamená?
Žiadna vedecká inštitúcia nie je politický subjekt. Z toho vyplýva, že jej neprislúcha zaujímať stanoviská v politickej súťaži, vyjadrovať sa k politike či politikom vrátane politických názorov či aktivít jej vlastných zamestnancov. Teda ani miešať vedeckú a politickú komunikáciu.
Predovšetkým je nepopierateľným faktom, že žiadna vedecká inštitúcia nie je politický subjekt. Z toho vyplýva, že jej neprislúcha zaujímať stanoviská v politickej súťaži, vyjadrovať sa k politike či politikom vrátane politických názorov či aktivít jej vlastných zamestnancov. Teda ani miešať vedeckú a politickú komunikáciu. To, čo jej prislúcha, je vyjadrovať sa k vedeckým názorom a aktivitám svojich zamestnancov a takisto vydávať odborné vyjadrenia k dôležitým spoločenským problémom, hoci môžu mať aj politické aspekty. Teda poskytovať politickým subjektom vedecky fundované expertízy na takéto otázky (o čom svedčí napr. aj významná iniciatíva „Veda v parlamente“).
Rovnako ak ide o etiku, etické komisie zamestnávateľov sú zriadené na to, aby posudzovali etické aspekty činnosti kohokoľvek v rámci „výkonu práce“ a nie výkonu iných činností, ktoré prebiehajú mimo rámca zamestnávateľskej organizácie. Teda aj etická komisia vedeckej inštitúcie môže hodnotiť z etického hľadiska vedeckú a nie politickú činnosť svojich zamestnancov, a už vôbec nie ich názory, tobôž politické. A pokiaľ ide na druhej strane o etické aspekty činnosti aktívnych politikov, ich posudzovanie plne spadá do sféry politiky, t. j. politických strán, vrátane sféry verejného diskurzu a médií, ktoré sem patria.
Takže si položme otázky: „K akým vedeckým názorom svojho zamestnanca sa vyjadrilo vedenie našej vrcholnej vedeckej inštitúcie? Aké vedecky podložené stanovisko a argumenty k nim poskytlo?" Tlačová správa na webovej stránke určite nie je tá „forma“, ktorá by mala naplniť ten správny obsah. Faktom však je, že sa stala predmetom a obsahom rozsiahleho verejného mediálneho, teda spoločenského aj politického diskurzu, či už to bolo, alebo nebolo zámerom akademikov. Treba si už len želať, aby výsledkom tohto diskurzu bolo niečo pozitívne a konštruktívne, čo poslúži všetkým vrátane vedcov aj politikov.
Veda a politika určite nie sú od seba izolované. Jednoducho preto, že všetci žijeme v spoločnom svete, na ktorý máme svoje vedecké aj politické názory. Tie sú, samozrejme, rôzne, pluralitné, čo je úplne normálne. Ak je napríklad vedec oponentom nejakého politického názoru, nestačí mu len vedecká komunikácia, aby ho vyvrátil, musí vstúpiť do „politického ringu“ cez legitímne politické komunikačné kanály (tak to robil napr. Bertrand Russell, nositeľ Nobelovej ceny). Mediálny kanál verejnej akademickej inštitúcie je niečo iné. Neznamená to tiež, že zamestnanec vedeckej organizácie buď nemá mať žiadne politické názory, len vedecké, alebo ak, tak rozhodne iba také, ktoré sú striktne založené na vede. Na akej vede? Celá veda sama je ľudská záležitosť, robia ju ľudia so všetkým, čo k tomu patrí. O tom, ako vedu v praxi vykonávame a riadime, diskutujme my akademici otvorene skôr na akademických fórach než v tlačových vyhláseniach či politických blogoch.