Máme 1 133 obcí, ktoré počtom obyvateľov patria do dvoch najmenších veľkostných kategórií. S počtom obyvateľov do 250, prípadne do 500. Viac ako 300-tisíc ľudí žije v tejto časti vidieka, v ktorej kvalitu života ovplyvňujú mnohé faktory. Niektoré z nich vnímajú obyvatelia v mestách ako bežnú vec. Napríklad nákup potravín.
Z prieskumu Združenia miest a obcí Slovenska, v ktorom odpovedali len starostovia dotknutých obcí, vyplýva, že vstúpiť do predajne a kúpiť si chlieb a párky nie je samozrejmosťou pre ľudí v 54 percentách obcí s počtom obyvateľov nižším ako 250. Lepšie sú na tom obce s počtom do 500 obyvateľov, kde je predajňa potravín samozrejmosťou pre vyše 80 percent dedín.
Ľudia na vidieku sú evidentne odkázaní na spoluprácu. Ak si uvedomíme, že ide zväčša o seniorov, ktorým potraviny neraz musia nakúpiť susedia cestujúci tam, kde sú predajne, prípadne príbuzní, alebo dokonca starostovia, vytvorí sa nám pred očami reálny životný problém. Na vidieku žijú aj takí, čo si dokážu nakúpiť tam, kde pracujú, no máme skupiny ľudí odkázaných na rozličné formy pomoci. Len preto, aby si kúpili bežné potraviny.
Musíme precizovať podporné mechanizmy, ktoré vo verejnom záujme doprajú obyvateľom vidieka možnosť nákupu základných potravín či drogérie a nesú známky solidarity, dorovnávania regionálnych rozdielov, podpory lokálnej produkcie aj účinnej medziobecnej spolupráce.
Prevádzkovanie predajne potravín v obciach s nízkou kúpyschopnou silou nie je žiaden biznis. Majitelia takých obchodov sa musia vyrovnať s tým, že zárobok je nereálny a dosiahnuť vyrovnanú ekonomiku chce veľa námahy a ešte viac skromnosti.
Potenciál týchto maloobchodných predajní je obmedzený. Napokon, v priebehu roka sme boli svedkami, ako niektoré veľké siete potravinových predajní zatvárali svoje dvere a nechali nielen predavačky, ale i ľudí v obciach v neistote.
Dokonca 64,2 percenta starostov obcí s počtom obyvateľov do 250 si myslí, že udržanie takejto predajne nie je možné vzhľadom na jestvujúce ekonomické aspekty. Napriek tomu majú jasný prehľad o sortimente v regáloch, ktorý najviac pomôže občanom.
Celkovo 92,6 percenta starostov konštatovalo, že v prípade, ak by u nich pôsobila predajňa potravín, v rámci sortimentu by preferovali bežné pekárenské výrobky. Ďalších 72,3 percenta by uprednostňovalo mäsiarske výrobky a 48,9 percenta je presvedčených, že medzi tovarom by nemalo chýbať ani ovocie a zelenina. Teda je zrejmé, v čom a v akej sile si ľudia dokážu svojpomocne uľahčiť život.
Napríklad v Českej republike, ale aj v ďalších štátoch Európskej únie bola dostupnosť potravín definovaná ako služba vo verejnom záujme, a tak zaviedli dotačné schémy na pomoc s prevádzkovaním maloobchodu na vidieku.
Na Slovensku je preto nevyhnutné, aby sa sformulovali východiská. Napríklad možnosťou dotovania kamenného obchodu potravín, prípadne zavedením finančnej podpory pre činnosť pojazdných predajní, alebo podporou donášky potravín z najbližšej maloobchodnej prevádzky zriadenej obcou.
Dnes už vieme kvantifikovať rozsah problému, aj to, ako by alternatívne riešenia pomohli odstrániť problémy konkrétnych ľudí. Ak k tomu ešte pridáme i preferenciu predaja potravín s prihliadnutím na regionálnu produkciu, podporíme lokálnych výrobcov, ktorí to v podnikaní ani teraz nemajú ľahké.
Musíme precizovať podporné mechanizmy, ktoré vo verejnom záujme doprajú obyvateľom vidieka možnosť nákupu základných potravín či drogérie a nesú známky solidarity, dorovnávania regionálnych rozdielov, podpory lokálnej produkcie aj účinnej medziobecnej spolupráce.