Podobne to vyzerá s investíciami v zdravotníctve alebo s digitalizáciou verejnej správy. Aj preto v politickom boji, napríklad predvolebnom, ľudia skôr reagujú na ponuku riešení, ktoré si nevyžadujú zložité plánovanie či riadenie. Teda zmeny zákonov, zvýšenie benefitov alebo, naopak, zníženie daní.
V jednej oblasti je politická či spoločenská apatia predsa len takmer nepochopiteľná. Ak hovoríme o školstve, pri neriešení problémov nejde ani tak o znášanie nejakej nepohodlnosti či o nižšie príjmy. Hovoríme o priamych dosahoch na životy a formovanie mladých ľudí.
Ak máme niekde staré, zatuchnuté školské budovy, je to jednoducho kruté. Ešte horšie je, ak dieťa po pár rokoch školy neznáša celý svet, lebo namiesto inteligentného vysvetlenia látky naň kričia. Alebo ho deptajú nezmyselnými postupmi. Iste, vďaka eurofondom sa už mnohé školy dnes majú vcelku k svetu. A na viacerých sa vyučuje inteligentne. Ale napriek tomu si školstvo ako celok žiada sústredené, dlhoročné intervencie. Prečo sa to nedeje?
Politici chcú prežiť, nie meniť
Keď som sa dostal na post ministra školstva, v prvých mesiacoch som napríklad riešil problémy školskej infraštruktúry rýchlym zaplátaním aspoň tých najväčších dier. Historicky najprestížnejšia slovenská fakulta, bratislavský „MatFyz“, mala budovu v katastrofálnom stave. Pár rokov predtým tam dokonca odpadla časť fasády aj s balkónom.
Otrasne vyzerali niektoré časti ďalšej, inak kvalitnej školy, Lekárskej fakulty. Obe fakulty dostali okamžité finančné injekcie, dnes to tam vyzerá podstatne civilizovanejšie. Spustili sme tiež pilotný plošný program na budovanie a rekonštrukcie telocviční. Prvý od roku 1989.
Dnes mnohých aktivistov okolo školstva nabrali do svojich radov nové strany, ktoré predávajú ilúziu, že vedia, čo so školstvom. Nevedia, v skutočnosti to môže byť ešte horšie.
Museli sa napríklad poopravovať aj nedostatky v štátnych vzdelávacích programoch, na ktoré sa školy sťažovali už od čias ministra Jána Mikolaja, keď boli zavedené. Otázka je, prečo sa takéto a mnoho ďalších vecí nerobilo už skôr.
Ale odpoveď, hoci nie ospravedlnenie, sa dá nájsť. Minister často spadne do kolotoča administratívneho rozhodovania, z ktorého sa nie a nie vymaniť. Typický politik sa navyše stará o popularitu a udržiavanie dobrých vzťahov s rozličnými aktérmi. Pri vysokej spoločenskej vyťaženosti sa ťažko riadi niečo také zložité ako rezort školstva.
Školstvo, vrátane vysokého, je navyše oveľa komplikovanejšia téma, ako sa to zvonku zdá. Nie je to tak, že školám len „stačí rozviazať ruky“, alebo, naopak, sprísniť podmienky a viac detí nahnať do odborov „potrebných pre trh práce“. Pri takomto prístupe rýchlo stroskotáte.
Čo príde po Lubyovej?
Niečo podobné sa deje aj dnes. Okolo školského prostredia sa krúti dosť aktivistov, ktorí využívajú nespokojnosť rodičov so skostnateným systémom, prípadne spomienky ľudí na vlastné školské roky, ktoré neboli vždy šťastné. Pomáha im to, že v súčasnosti má ministerstvo naozaj zlé vedenie v osobe Martiny Lubyovej, a tak bez problémov možno vzbudiť ilúziu, že sa to ľahko dá robiť lepšie.
Podobne ako autori manuálov o tom, ako si zlepšiť život („táto kniha len za 9,99 vás naučí, ako byť naozaj šťastný a bohatý“), aj oni predávajú najmä opakovanie o tom, akí ste nešťastní či nespokojní. A ilúziu, že riešenie je relatívne priamočiare a jednorozmerné.
Často klamú. Ak upozorníte na to, kde všade v Európe sa deti v prvom ročníku učia písať klasickým spojitým písmom (väčšina krajín a regiónov) a kde skúšajú tlačené písmo, sú podráždení. Pretože ich agendou je presadzovať pár módnych vecí, ktoré ani neriešia jadro problémov školstva a pritom zavádzať verejnosť, že všade vo svete to už funguje tak, ako to oni predstavujú. Ak podčiarknete, že neexistuje žiaden zákon alebo predpis, ktorý by bránil napríklad v blokovom vyučovaní, tvrdohlavo opakujú, že čosi také určite existuje.
Presne to sa mi stalo na nedávnej verejnej diskusii s aktivistami. Na začiatku som poprosil, aby sme nediskutovali tak, že sa bude neustále opakovať veta, že naše školstvo sa veľmi nezmenilo od čias Márie Terézie. Poďme sa baviť konkrétne, vyzval som. O kurikulách pedagogických fakúlt či o nastavení fungovania školskej inšpekcie. Napriek tomu zvyšok diskusie bolo počuť iba opakovanie, že školstvo je zlé, bez akejkoľvek snahy o konkrétnosť. A veľmi veľa zavádzajúcich či vyslovene lživých tvrdení.
Dnes takýchto aktivistov nabrali do svojich radov nové strany, ktoré predávajú ilúziu, že vedia, čo so školstvom. Nevedia, v skutočnosti to môže byť ešte horšie.
Aj v predvolebnom boji na to treba dôrazne upozorňovať. A najmä si medzi novoročné záväzky dať, že o školstve sa už budeme baviť len kvalifikovane, bez predávania ilúzií o instantných riešeniach.