Fragmentované Slovensko v nepredvídateľnom svete

29.12.2019 19:00

Posledné desaťročie prebehlo v znamení reťazenia kríz. Po globálnej finančnej a hospodárskej v roku 2008 nasledovala kríza eurozóny, ukrajinská, utečenecká, ako aj politická kríza na Slovensku vo februári a v marci 2018.

Život v podmienkach krízy a nestability sa stáva každodennou normalitou a pod vplyvom spomalenia ekonomického rastu v najsilnejších štátoch Európskej únie i Slovensko už žije v očakávaní novej hospodárskej krízy.

Ak ešte v nedávnej minulosti mohla obavy tlmiť zakotvenosť naše republiky do EÚ, brexit, rast pravicového populizmu v západoeurópskych štátoch a napokon nezvládnuté výzvy, týkajúce sa integrácie krajín strednej a juhovýchodnej Európy, sú signálom, že na starom kontinente v súčasnosti za dlhší koniec ťahá národný egoizmus.

Navyše Európa prežíva nielen krízu z hľadiska rešpektovania pravidiel integrácie a liberálnej demokracie, ale aj krízu svojich politických elít. Okrem nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, ktorej mandát sa však pomaly končí, totiž nemá lídra, ktorý by vzbudzoval rešpekt.

Pred parlamentnými voľbami

V takejto situácii sa budúcnosť stáva nepredvídateľnou. Týka sa to ľudských spoločenstiev, národov, štátov a regiónov, no tiež budúcnosti jednotlivcov a rodín. To ovplyvňuje aj politické správanie občanov. Zo strachu z budúcnosti, z reálnych i nereálnych, tušených i nepredvídateľných hrozieb, číhajúcich na nich napriek relatívnej ekonomickej prosperite, hľadajú „pevný bod“ a utiekajú sa k viere v tvrdú ruku. Domáce politické procesy budú čoraz viac ovplyvňovať udalosti v zahraničí, ktoré na úrovni domácej politiky nie je možné ovplyvniť.

Z hľadiska vnútropolitického vývoja najvýznamnejšou udalosťou budúceho roku budú februárové parlamentné voľby. Prvé dva mesiace roku 2020 teda prebehnú v atmosfére vyostrenej konfrontácie, ktorá presahuje štandardy bežného volebného zápasu. Súčasnú debatu totiž nerámcuje zápas obsahových variantov, ale najmä opozičné strany urobili z volieb súperenie dobra so zlom, kým Smer a SNS hovoria o zápase proslovenských a protislovenských síl.

Spájanie opozičných strán v podobe paktov o neútočení neprispieva k diskusiám o variantoch súčasného vládnutia, ale v tribalistickom duchu dôsledkom je mlčanie o ich vlastných kauzách.

Z takto definovaného súperenia však nie je zrejmé prakticky nič, čo by mohlo ovplyvňovať podobu každodenného života občanov. Nie je zrejmé ani to, ako bude vyzerať sociálna politika, čo si strany myslia o návrhu Zákonníka práce z dielne SaS, alebo aké dane budeme platiť a čo za ne dostaneme.

Na druhej strane, vyhrotený konflikt prelomil viaceré tabu, keď poslanec za vládnu stranu napáda legitimitu Ústavného súdu, hoci sám volil jeho sudcov. Vinou Smeru a SNS sa prelomila izolácia strany, ktorá otvorene odmieta demokratické princípy.

Do politického zápasu sa pritom zapájajú inštitúcie, ktoré dosiaľ zostávali mimo neho, a stúpenci pravicovej opozície neraz primitívne a dehumanizujúco zosmiešňujú nielen politikov, ale aj voličov Smeru. A to až na hranicu ich vyčleňovania spomedzi občanov, ktorí si „zaslúžia“ ľudskú dôstojnosť a prístup k ľudským právam. Na sociálnych sieťach a v internetových diskusiách pod správami médií sa mentalita stúpencov či odporcov terajšej vlády vo väčšine prípadov nelíši. Oba tábory vykazujú podobnú, ak nie rovnakú mieru agresivity, vulgárnosti a nepochopenia demokratických princípov.

Málo dôvodov na optimizmus

Okrem odmietania utečencov sa z politickej debaty vytratil konsenzus azda vo všetkom vrátane toho, v akom režime a v akom civilizačnom okruhu chceme žiť. Únava voličov zo Smeru, ako sa prejavovala v regionálnych (2017), komunálnych (2018), prezidentských a európskych (2019) voľbách paradoxne neposilňuje opozíciu, nanajvýš jej antisystémovú a extrémistickú časť.

„Spájanie“ opozičných strán v podobe paktov o neútočení neprispieva k diskusiám o variantoch súčasného vládnutia, ale v tribalistickom duchu dôsledkom je mlčanie o ich vlastných kauzách. Diskusia sa namiesto o obsahovej alternatíve, či už liberálnej, konzervatívnej, alebo ľavicovej, koncentruje na osobu Roberta Fica. Predmetom debaty nie sú dôvody, pre ktoré má jeho strana a ešte radikálnejšie subjekty značný počet priaznivcov, keďže ďalšie neoliberálne reformy im nič neprinesú.

Po voľbách Slovensko bude musieť riešiť dôsledky predvolebných nesystémových a protichodných krokov. Nie je možné uskutočňovať sociálne opatrenia a zároveň znižovať dane, čím sa štát zrieka dôležitého zdroja príjmovej stránky svojho rozpočtu. Zo Slovenska už začali postupne odchádzať investori, ktorí sem prišli iba kvôli lacnej pracovnej sile.

Zároveň je veľmi reálne, že nový parlament bude fragmentovaný ešte viac ako dosiaľ a môže sa zopakovať situácia z roku 1992, keď vyše 20 percent voličov nemalo zastúpenie, lebo ich strany nedokázali prekročiť volebný prah. Pritom Slovensko spolu s ostatnými postkomunistickými štátmi bude musieť presviedčať západných partnerov, že revízia rozhodnutia o rozšírení EÚ toho veľa nevyrieši, keďže únia bez problematických štátov by sa mohla ocitnúť vyprázdnená.

Bez ohľadu na výsledok volieb, dôvodov na optimizmus do budúceho roku teda veľa nie je.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Robert Fico #predvolebný zápas #parlamentné voľby #obsahová alternatíva #Európska únia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku