Ako to už býva, každá etapa priniesla víťazov i porazených, čo sa prejavilo v politickom správaní. Prevratné zmeny potvrdili aj výsledky slobodných volieb. Súperiace zoskupenia a tábory diskutovali pred nimi všelijako, ale vecnosť a elementárny takt prevládali nad osobnými útokmi.
Súčasné obdobie v predvečer februárových volieb má celkom inú tvár. Sviatky priniesli iba krátke, občas prerušované prímerie, no nie zmeny. Súťažiace elity, ale aj mnohí ich horliví stúpenci nás presviedčajú, že počas troch desaťročí v nových, priaznivejších podmienkach sa nič dobré nenaučili. Ich jazyk hrubne a je čoraz plytkejší. A tak sa do našej slovnej zásoby dostalo donedávna málo známe, no výstižné anglické slovo – hejter, hejtovanie. Teda nenávistné osočovanie a dehonestovanie inak zmýšľajúcich, ktoré sa stalo súčasťou každodenného mainstreamového diškurzu.
Súťaživý politický systém, o ktorý sa generácie pokúšali a vo väčšine sveta ďalej pokúšajú, nepredstavuje iba samoúčelový cieľ, ale prostredie, v ktorom získavame väčšie šance mať sa zásadne lepšie. Závisí však od toho, čo do „demokratickej nádoby“, ktorú predstavuje ústava, zákony a inštitúcie, nalejeme. Ľudia si v novembri 1989 nepriali iba alternatívnu spoločnosť, ale nové usporiadanie, z ktorého sa vytratia tabuizované večné pravdy a v ktorom si stále budeme vyberať z pestrej ponuky. Problém nastáva v tom, že si málokto túto možnosť osvojil.
Móhandás Karamčand Gándhí, ktorého 150. narodeniny sme si nedávno pripomínali, presadzoval starú indickú zásadu áhinsa (nedaj zahynúť, neubližuj). Tá filozoficky hlboko, no pritom zrozumiteľne širokým vrstvám vysvetľovala oferu rešpektu k odlišným názorom. Zmysel demokracie sa však nenaplní bez férového súťaženia myšlienok, hodnôt, návrhov, politických strán a osobností. Vecná diskusia sa z roka na rok vytráca a na jej miesto sa prevalila vyostrená, osobne sfarbená polarizácia, v ktorej sa pokojné argumenty prestávajú rešpektovať.
Požadovať jednotu obyvateľstva je nezmyslom aj v nedemokratickom politickom systéme, no psychicky vyhrotená spoločnosť prestáva byť spoločnosťou v pôvodnom zmysle slova. Prestávame tvoriť kompaktný celok, spája nás často iba neľútostný boj. Aktéri vrcholovej politiky jej zákonitosti málo študujú, pritom neraz fundamentalisticky trvajú na vlastných názoroch, ktoré sa neopierajú o poznanie, ale o záujmy.
Požadovať jednotu obyvateľstva je nezmyslom aj v nedemokratickom politickom systéme, no psychicky vyhrotená spoločnosť prestáva byť spoločnosťou v pôvodnom zmysle slova. Prestávame tvoriť kompaktný celok, spája nás často iba neľútostný boj. Aktéri vrcholovej politiky jej zákonitosti málo študujú, pritom neraz fundamentalisticky trvajú na vlastných názoroch, ktoré sa neopierajú o poznanie, ale o záujmy.
Neoficiálna kampaň, ktorá sa začala už dávnejšie, signalizuje veľký odklon od vecnosti k podprahovému vnímaniu sveta, od zdravého úsudku k iracionalite, od hľadania príčin problémov k imidžizmu a bilbordizácii, od reálneho sveta k digitálnej fabulácii. Akoby sa v starej Európe pred vyše štyrmi storočiami nešírilo osvietenstvo.
Známy psychiater Carl Gustav Jung, žiak a priateľ Sigmunda Freuda, ktorý pôsobil v pokojnom Švajčiarsku, prirovnával prípravu a priebeh volieb k studenej občianskej vojne. Čo by asi povedal k súčasným európskym trendom, ktorým sa nevyhýba ani Slovensko?
Rozhádaná spoločnosť, v ktorej vyžaruje z mnohých hláv a úst nenávisť, stala sa v minulosti ľahkým terčom napadnutia zo strany iných štátov. V stredoveku aj novoveku by sme našli veľa príkladov. Slovensku však hrozí čosi iné. Výsledky parlamentných volieb nik seriózny nevie predpovedať.
Čaká nás možno zmena, o ktorej hovorí takmer každý, no nik ju bližšie nevysvetľuje. Alebo pat, po ktorom budú musieť hejteri, čo si spálili mosty, začať prvý raz vážne rokovať.