Preto je prekvapením, že mimo pozornosti ostalo zatiaľ nezverejnené rozhodnutie súdu v Košiciach o sťažnosti predsedu českej vlády Andreja Babiša. Aj na základe stručnej oficiálnej tlačovej správy a útržkovitých informácií z internetu, teda bez znalosti textu, možno v tomto prípade konštatovať jeho výnimočnosť.
Ústavný súd sa zriedka využívanou náročnou procedúrou zjednocovania právnych názorov odchýlil od nosných dôvodov svojho nedávneho rozsiahleho nálezu vo veci toho istého sťažovateľa. A to napriek tomu, že ho známy týždenník a sudcovská nevládna organizácia ocenili ako judikát roka 2017. Uvedené svedčí o profesionálnej odvahe a nezávislosti sudcov, ktorí sa neusilujú o osobnú popularitu.
Podľa veľmi skromných dosiaľ prístupných informácií Ústavný súd považuje za protiústavnú situáciu, keď sa fyzická osoba dlhodobo súdi s verejnou inštitúciou, uspeje vo viacstupňovom konaní a napokon ÚS SR vec zvráti v jej neprospech.
Sťažovateľom je premiér susedného spriateleného štátu a predmetom konania – či má, alebo nemá byť vedený vo zverejnených zoznamoch spolupracovníkov bývalej Štátnej bezpečnosti.
Dôvodom je nedostatok pasívnej legitimácie tejto verejnej inštitúcie, hoci všeobecné súdy i on sám v podobných veciach pasívnu legitimáciu tejto inštitúcie uznávali. Povedané bez právnickej terminológie: Ústavný súd pokladá za nesprávne, ak sa žaloba či sťažnosť zamietne v poslednej inštancii preto, lebo človek mal vraj žalovať niekoho iného, a navyše sa mu ani nepovie koho, teda ktorý štátny orgán mal žalovať. Tu ide asi naozaj o porušenie práva na súdnu ochranu.
Vec má, žiaľ, aj nepríjemný politický rozmer, lebo sťažovateľom je predseda vlády susedného spriateleného štátu a predmetom konania – či má, alebo nemá byť vedený vo zverejnených zoznamoch spolupracovníkov bývalej Štátnej bezpečnosti, ktoré je na základe zákona povinný zverejňovať slovenský Ústav pamäti národa.
Český premiér tvrdí, že s ŠtB nikdy vedome nespolupracoval a podopiera to silnými argumentmi, hoci v tzv. registri zväzkov je vedený. Niet však vraj žiadneho ním podpísaného dokladu. Verejnosť vníma už samotné spomenutie v registri zväzkov ako dôkaz o vedomej spolupráci s tajnou políciou, čo je pre politika veľký nedostatok.
Možno diskutovať, či existuje verejný záujem na zverejnení zoznamov spolupracovníkov ŠtB, ale ak áno, tak je vo verejnom záujme, aby išlo o údaje pravdivé. Uvedenie v nich sa spravidla pokladá za dôkaz vedomej spolupráce. Ak ktosi prízvukuje, že hoci je v nich vedený, nikdy s ŠtB vedome nespolupracoval, tak v právnom štáte potrebuje účinný a dostupný prostriedok súdnej ochrany, pomocou ktorého môže dosiahnuť nápravu.
Dá sa dôvodne predpokladať, že najnovšie rozhodnutie ÚS SR nevyvracia podozrenie zo spolupráce, rovnako ako to predchádzajúce neobsahovalo verdikt, že Babiš bol agentom. Ale verejnosť ich tak asi vníma.
Slovenská justícia sa už svojimi predchádzajúcimi rozhodnutiami v tejto veci dostala do nepríjemnej situácie, keď chtiac-nechtiac zasahuje do politického zápasu, a to ešte iného štátu. Jej rozhodnutia predstavujú za riekou Morava silné politické argumenty.
Naše súdy sa stali príslušnými kvôli Babišovým koreňom na Slovensku. Vec sa nekončí, ale vracia sa na krajský súd. Výhodou jeho sudcov oproti ich českým kolegom je, že sa nachádzajú mimo prostredia politických zápasov, do ktorých nezávisle od ich prianí vstúpi jeho rozsudok.