Zvlášť, keď sa používajú v tejto súvislosti čísla ako milión či miliarda. Zmysel zostavovania rozličných rebríčkov najbohatších ľudí je tak dosť kontroverzný a nejasný.
Táto prvotná emócia môže vo veľkej miere ovplyvňovať racionálny pohľad na vec v podstatných a rozhodujúcich príčinných súvislostiach. Poruke býva to najjednoduchšie, nepriame riešenie: zobrať tam, kde je, a dať tam, kde vlády rozhodnú. Žiaľ, nie vždy tam, kde to najviac treba. Hovorí sa tomu prerozdeľovanie. Keby to však bolo také jednoduché a účinné v čase neprehľadnej globalizácie, daňového pytliactva a presunov ziskov…
Podstata problému spočíva v samotnom systéme generovania a získavania príjmov, v pravidlách fungovania sveta a jednotlivých štátov, ich právnych poriadkov a ekonomík, ale aj v ich geografickej polohe. Tu sa treba zamerať na systémové anomálie a zlyhávania, ktoré tieto nerovnosti plodia.
Akcentovanie a preceňovanie zdaňovania a vyhýbanie sa skutočným systémovým riešeniam, poľudšťovaniu ekonomických režimov, zastaveniu bezbrehého plytvania a presadzovaniu väčšej spravodlivosti a poriadku je krátkozraké a neudržateľné.
Malo by tiež platiť, že ak sa ľudia rozhodnú napríklad pre kapitalistické zriadenie, ktorého podstatou je súkromné vlastníctvo kapitálu, príjmová sloboda a zisk, nemali by sa vzrušovať nad príjmovou a majetkovou diferenciáciou a jej dôsledkami. Tak ďaleko však ešte nie sme a veci by museli fungovať tak, ako majú.
Súčasný stav prerozdeľovania bohatstva vo svete je výsledkom celej histórie ľudstva. Na akúkoľvek pozitívnu zmenu by bolo treba silu a kompetentné autority schopné riešiť problém na globálnej úrovni, inak sú všetky snahy a deklarácie neúčinné. Na národnej úrovni sú možnosti riešenia, prirodzene, oveľa širšie, jednoduchšie a operatívnejšie. Závisia od správneho nastavenia ekonomického a právneho systému štátu, od dodržiavania stanovených pravidiel a zodpovedného narábania s verejnými prostriedkami.
V príjmovej nerovnosti sú možnosti eliminácie obmedzené, pretože ak má byť rešpektovaný článok 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv o vlastníctve a ochrane majetku, tak takýto kapitál požíva ochranu. Iná otázka je už zdroj a spôsob jeho získania.
Nerovnosť pracovných príjmov poskytuje neporovnateľne väčšie možnosti, ako zabrániť jej prehlbovaniu. Stačí len konsenzus, niekedy aj vynútený, a dobrá vôľa. Nie je v poriadku, ak napríklad vrcholový manažér (často i v štátnom sektore) zarobí za mesiac viac, ako jeho podriadení za niekoľko rokov alebo predseda vlády za rok. A keď špičkový chirurg či riadiaci letovej prevádzky dostane za mesiac toľko, ako účinkujúci v zábavnej relácii za jedno vystúpenie.
Problematikou sa dlhodobo zaoberá aj Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), Medzinárodný menový fond či OSN. Reálne výsledky však poznáme a obľúbená mantra o nekompromisnom vyššom zdanení bohatých vyznieva už skôr ako obligátna náplasť na zverejňovanie nových údajov o vlastníctve svetového bohatstva a rozličných rebríčkov najmajetnejších ľudí.
Akcentovanie a preceňovanie tohto riešenia a vyhýbanie sa skutočným systémovým opatreniam, poľudšťovaniu ekonomických režimov, zastaveniu bezbrehého plytvania a presadzovaniu väčšej spravodlivosti a poriadku je krátkozraké a neudržateľné.
Veľká podobnosť s riešením klimatických zmien nie je náhodná, vôľa mocných aj tu býva smerodajná a nevyhnutná. Relatívne zlepšovanie globálnej situácie v dôsledku kompenzácie úpadku strednej triedy ako ťahúňa ekonomiky vo vyspelých krajinách západnej Európy a USA rastom strednej triedy v Ázii a iných chudobných krajinách je málo.