V dôsledku voľby nového predsedu tamojšej vlády, ktorou sa mala vyriešiť viacmesačná kríza, vyšla najavo neprofesionalita politickej elity značiaca koniec demokratického modelu, ktorý sa osvedčoval vyše 70 rokov.
Nemci sami hovoria o prelomení politického tabu. Existuje však množstvo interpretácií, kto za to zodpovedá. Nezvyčajne zložitá situácia nastala po tom, čo sa liberál Thomas Kemmerich (FDP) 5. februára stal novým predsedom vlády, a to i s podporou poslancov pravicovo-populistickej strany Alternatíva pre Nemecko (AfD).
Problém spočíva v tom, že liberáli dosiaľ odmietali spoluprácu s AfD. Okrem toho Björn Höcke ako líder durínskej AfD je aj na základe nedávneho rozsudku považovaný za hlavného reprezentanta extrémistického zoskupenia v strane. Kemmerich síce prijal výsledky volieb, ale o deň neskôr ľutoval svoje rozhodnutie a abdikoval. Zdôvodnil to tým, že „funkcia predsedu vlády nemôže byť napadnutá poškvrnou spolupráce s extrémistami“.
Už nestačí iba vylučovať spoluprácu s čoraz silnejšou AfD na základe čisto formálneho vymedzenia. Treba vypracovať presvedčivé koncepcie, ktoré budú komunikované s voličmi jasnou rečou.
Médiá už predtým favorizovali predčasné voľby, ktoré by podľa ankiet vyhral Kemmerichov socialistický predchodca v úrade Bodo Ramelow (Die Linke, Ľavica), no súčasne by znamenali nárast hlasov pre AfD. Okrem toho bude potrebná dvojtretinová väčšina hlasov na to, aby sa schválilo rozpustenie parlamentu, čo na základe rozdelenia kresiel nie je pravdepodobne reálne. Stranícke centrály konzervatívcov i sociálnych demokratov v Berlíne však vyzvali svojich poslancov v Erfurte, aby umožnili uskutočnenie predčasných volieb čo najskôr.
Durínski liberáli vo voľbách prekročili potrebných päť percent iba vďaka 73 hlasom navyše. Preto Kemmerich uvažoval chvíľu o zostavení menšinovej vlády občianskeho tábora alebo kabinetu odborníkov podľa nedávneho úspešného modelu v Rakúsku. Tieto varianty však nikomu nevyhovovali.
Prečo? Predovšetkým treba vymedziť pojem prelomenie politického tabu. Spočíva v tom, že sa Kemmerich dostal do úradu pomocou AfD? Alebo sme svedkami rozsekania nemeckej demokracie „zhora“ tým, že nielen konzervatívna kancelárka Angela Merkelová vychádza z toho, „že treba zrušiť rozhodnutie durínskych poslancov“?
Pritom nik nepochyboval o tom, že voľba predsedu vlády prebiehala v súlade s rokovacím poriadkom parlamentu. Ďalší pikantný detail je, že konzervatívci a liberáli síce odmietali spoluprácu s AfD, no napriek tomu na komunálnej úrovni už niekedy práve s ňou hlasovali.
Otázka teda znie, aké sú hranice zásadovosti a hodnovernosti politickej elity. Durínsko je poučným príkladom toho, ako sa politické spektrum v Nemecku nezadržateľne polarizuje. Nemci to zatiaľ radi vysvetľujú údajnou demokratickou neskúsenosťou ľudí na území bývalej NDR, ktorí vraj umožnili návrat socialistov k moci a postup AfD.
Zmätok v Durínsku však zväčša spôsobili politici so západonemeckým pôvodom tým, že centrálne vedenia najmä strán konzervatívcov a liberálov v Berlíne vôbec nevedeli posúdiť skutočné pomery v Durínsku. Zrejme i to priviedlo šéfku CDU Annegret Krampovú-Karrenbaeurovú k rozhodnutiu, že sa nebude uchádzať o post kancelárky v spolkových parlamentných voľbách v roku 2021 a odstúpi aj z postu predsedníčky strany.
Už nestačí iba vylučovať spoluprácu s čoraz silnejšou AfD na základe čisto formálneho vymedzenia. Treba vypracovať presvedčivé koncepcie, ktoré budú komunikované s voličmi jasnou rečou. Zároveň sa musia skončiť diskusie o ďalšom politickom vývoji, ktoré vychádzajú výlučne z toho, že AfD bude jediná alternatíva v prípade, že ani konzervatívci, ani sociálni demokrati už nebudú pri moci.
Rastúca popularita Zelených svedčí o niečom úplne inom. Pritom tzv. malé politické subjekty s inovačnými návrhmi ešte neprišli na to, ako sa spojiť a tým tvoriť vplyvnú tretiu silu. Doba však dozrela na takúto novú baštu proti extrémizmu.