Erdoganove novoosmanské hodnoty ho doviedli k rozdúchavaniu občianskej vojny v susednej Sýrskej arabskej republike. Proti tamojším a súčasne i vlastným Kurdom tam podporoval aj Islamský štát. Priebežne využíva na svoje zámery rozličné skupiny náboženských extrémistov. Pritom niektoré – keď im sýrska pôda horí pod nohami – prepašuje do Líbye, aby znovu bojovali za jeho záujmy v ďalšom arabskom bratovražednom konflikte.
Prezidentov únik od kemalizmu, nezákonná ťažba plynu v gréckocyperských výsostných vodách, ba ani zločinné zásahy proti Kurdom, spojencom USA, nemali dlhší čas negatívnu odozvu na Západe. Stačilo, že v Sýrii podkopával záujmy Iránu, prípadne Ruska. Alebo plus-mínus vytváral utečenecký vlnolam. Hoci ani to sa nezaobišlo bez „drobného“ politicko-ekonomického problému: masívneho vydierania názorovo blúdiacej Európy.
Ostentatívny nátlak, žiaľ, pokračuje. Aj keď sa dá povedať, že Európska únia voči nemu konečne reaguje trochu primeranejšie. To však neznamená, že nemôžu vznikať ďalšie migračné problémy, pretože v Sýrii sa opäť intenzívne bojuje.
Ide najmä o severozápadnú provinciu Idlíb. Do nej postupne utekajú islamskí vzbúrenci z miest, kde víťazí armáda prezidenta Baššára Asada. De facto sa do pohraničnej oblasti premiestnili pod erdoganovskými ochrannými krídlami.
Navzdory ostrým Erdoganovým slovám bude zrejme Turecko nútené pristúpiť na seriózne kompromisy. Bude musieť akceptovať stav vecí, ktorý poslúži záujmom Moskvy a skôr pramálo Bruselu. Pravdepodobnou sa stáva aj vyhliadka stiahnutia Američanov zo Sýrie, kde protiprávne chránia ropné polia.
Reálna možnosť ich porážky v rámci operácie Idlíbsky úsvit by znamenala pre tureckého vodcu vážny neúspech. Stratil by tvár pred domácim obyvateľstvom, ktoré má občas chuť si myslieť, že cudzinci závidia Malej Ázii skvelého prezidenta. Poškodilo by ho to tiež v očiach regionálnych rivalov, ku ktorým patria štáty oboch strán Perzského zálivu i čoraz nacionalistickejší Izrael.
Pokiaľ ide o samotnú Tureckú republiku, má nemalé problémy pre ekonomické sankcie. K tomu prispelo aj to, že tamojší ľudia prestali zvládať blízkovýchodných utečencov. Ich počet presiahol tri milióny, čo nastolilo nerudovskú otázku – Kam s nimi?
Erdogan asi pôvodne počítal s premiestnením časti emigrantov práve do Idlíbu, kde mali vytvárať bezpečnostnú bariéru a zároveň predmostie k ďalšiemu nehanebnému zasahovaniu do vnútorných záležitostí Damasku. To teraz padá. Ba nielen to. Začínajú pribúdať noví utečenci, z ktorých sa viacerí stávajú nadmieru nežiaducimi hosťami…
Asadovci, doslova i prenesene krytí ruskou mocou, sa cítia silní. Napriek niekoľkými zrážkam s tureckými jednotkami, ktoré nelegálne operujú na sýrskom území, zatiaľ odmietajú prímerie a postupujú k hraniciam.
Parlament v Damasku sa navyše jednomyseľne uzniesol na uznaní faktu osmanskej genocídy etnických Arménov počas prvej svetovej vojny. To je z pohľadu ankarských nacionalistov doslova bezočivá pomsta. Keď totiž tento krok Sýrie domyslíme do konca, ide súčasne o akési „všimné“ Kurdom. Voči nim sa Turci dopustili viacerých vojnových zločinov, a to zďaleka nielen v terajšej vojne.
Navzdory všetkým ostrým Erdoganovým slovám bude zrejme Turecko nútené pristúpiť na seriózne kompromisy. Bude musieť akceptovať stav vecí, ktoré poslúžia najmä záujmom Moskvy a skôr pramálo Bruselu. Pravdepodobnou sa tiež stáva vyhliadka stiahnutia Američanov zo Sýrie, kde protiprávne „chránia ropné polia“.
Stále ťažšie udržateľnou sa stáva pozícia Washingtonu aj v susednom Iraku, ktorého zákonodarný zbor v januári odhlasoval požiadavku na odchod všetkých cudzích vojsk.
Predvolebné Spojené štáty teraz ponúkajú redukciu okupačného kontingentu, zatiaľ čo NATO prijalo plán na rozšírenie miestnej „výcvikovej misie“. V podstate sa tak pomaličky hľadá cesta, ako bez straty tváre dohrať bezútešnú koncovku blízkovýchodnej šachovej partie.