Diplomatický humor môže byť cynický, no nikdy nie vulgárny. Neslúži na pobavenie, ale na poučenie. V tomto je azda podobný židovskému.
Nevtipná diplomacia je nekompletná, hoci nie všetci diplomati majú zmysel pre humor: veď sú to ľudia ako ostatní. Vtip vie vystihnúť domotanosť aj absurditu pomerov tak jasne a stručne, ako to nedokáže žiaden výklad.
Uvediem jeden, podľa Jána Kalinu. Upravený, aby sa nedajbože niekoho nedotkol. Na sklonku vojny usporadúva prezident istého juhoamerického štátu recepciu. Vchádza hosť, zahajluje a predstaví sa. Hostiteľ je zdvorilý, ale nezorientovaný.
- Pán vyslanec, vyrozumel som z pozdravu, že ste príslušníkom árijskej rasy. – Nie, my sme ázijského pôvodu. – Vaša krajina teda leží v Ázii? – Nie, sme európsky štát. – Máte titul kráľovský vyslanec. Ako sa darí jeho veličenstvu? – Kráľa už dávno nemáme, nám vládne admirál. – Ale máte námorné loďstvo, to je v dnešných časoch dôležité. – Nemáme loďstvo ani more, sme vnútrozemský štát.
- Zaujímavé, nuž ale na vojne sa zúčastňujete? – Pravdaže, statočne bojujeme proti Rusom. – A aké územné nároky máte voči Rusku? – Žiadne, zato ich máme voči susedom, Slovákom a Rumunom. – Takže to sú tiež vaši nepriatelia? – Nie, to sú naši spojenci. – Čudné, a čo na to hovorí pán admirál? – Žiaľ, nemôžeme sa ho opýtať, pretože nám ho uniesli. – Preboha, určite Rusi! – Nie, Nemci. – Takže to sú vaši hlavní nepriatelia? – Niéé, to sú naši najvernejší spojenci!
Škoda len, že sa dnes na Slovensku málo smejeme, hoci aj sami zo seba. Keby sme viac vtipkovali, možno by sme sa menej hádali.