Zmeska politického extrému, ktorá dnes skladá vládu, je napokon iba zrkadlovým odrazom spektra názorov našich občanov. Do tohto spektra patrí aj opozícia, na ktorú sme sa chvíľu prestali pozerať v neuveriteľnom údive nad skladaním vlády, ktorej obraz nepochybne prekoná aj predstavivosť dobrého vojaka Švejka. Aj opozícia dnes predstavuje zmesku krajností a politického zmätku.
To, že vládu vytvára extrémna pravica, že predsedom parlamentu sa chystá byť člen radikálneho pravicového zoskupenia (ktoré sa všetky demokratické sily v EÚ usilujú izolovať, s ktorými v Európskom parlamente z princípu nik ani len nehlasuje), že dve najsilnejšie strany vládnej koalície sú prerastené ultrakonzervatívcami a katolíckymi fundamentalistami, že vládu budú tvoriť až na výnimky doslovní avanturisti, politickí dobrodruhovia (vrátane tých prichádzajúcich s ekonomickými všeliekmi ako predavači zdravia na internete), to je realita našich dní.
To však nie je iba realita dnes vznikajúcej vládnej koalície. To už bola realita i vládnej SNS, ako aj Smeru. Rovnováhu udržovala aspoň vláda pod vedením Petra Pellegriniho a triezvy Most-Híd. SNS sa zaoberať nebudem, dá sa to vybaviť jednou vetou: avantúry jej predsedu Andreja Danka jednoznačne zabránili tomu, aby sa profilovala ako vypočítateľná konzervatívna alternatíva voči klérofašistickej línii Kotlebu, ako aj národnej neuchopiteľnosti KDH.
Ak by som chcel robiť tragédiu, povedal by som, že Slovensko sa ocitlo nad priepasťou. No nemyslím si to. Slovensko sa iba „vyšinulo“. Do celej zmesky krajností, nevypočítateľností, fanatizmu a fundamentalizmu. Zmeska politického extrému, ktorá dnes skladá vládu, je napokon iba zrkadlovým odrazom spektra názorov našich občanov.
Budúcnosť – a to už v krátkom čase – nebude vytvárať vláda ani opozícia, ale kryštalizačné procesy, ktoré táto všeobecná „vyšinutosť“ názorového a politického spektra spustí. Paradoxne, kľúčový bude nepochybne kryštalizačný vývoj v Smere.
Práve v jeho vnútri sa ako na zle zostavenej mozaike objavili postupne všetky názorové platformy. Máte tam národno-katolícke krídlo (od Blanára cez Podmanického ku Kérymu), liberálne s pravými aj ľavými vetvami (od Žigu cez Pellegriniho ku Kmecovi), krídlo pragmatikov (od Rašiho po Jarjabka) a krídlo protofašistov (od Fica po Blahu, ktorí sa však sami považujú za „ľavicu“).
Od roku 2014, od Ficových prehratých prezidentských volieb, som aktívne zápasil proti dvom tendenciám v Smere. Obe sa ukázali ako osudové: najprv nedôveryhodný obrat k politickému katolicizmu (ktorý vyústil k ústavnej zmene v spolupráci s KDH), potom ku tradicionalistickej interpretácii slovenských dejín, tej hlinkovskej. Táto rétorika sa prehĺbila počas migračnej krízy, Ficova aj smerácka odpoveď bola hlinkovská, nie sociálnodemokratická.
V roku 2016, po ďalších prehratých voľbách, sa začala črtať druhá línia, fašizujúca: typicky mussoliniovská rétorika stavajúca vidiek proti mestu, protekcionizmus proti globalizácii, krčmu proti kaviarni, volajúca po silnom vodcovi a kombinovaná so starými komunistickými predsudkami – že ľavica je vždy proruská, že antiimperializmus je jednostranným antiamerikanizmom a všetko protizápadné je správne, ba hrdinské. A tak spojencami tejto pseudoľavice sa stávajú najreakčnejšie režimy, lokálni diktátori a štátom chránení oligarchovia.
Na tejto vlne sa nesie Ľuboš Blaha a jeho spojenci. Tieto tendencie sa objavili už pri príprave programovej konferencie na jeseň v roku 2016, keď sa mi ešte podarilo dokument fixujúci túto líniu dostať z rokovania, ale Robert Fico ju plne vkomponoval do svojich postojov.
Spomenuté línie sa stali v Smere dominantné, a to je dôvod, prečo Pellegrini vo vnútrostraníckom zápase nevyhral. Naopak, vo volebnom zápase prijal rétoriku, ktorá odporovala jeho vlastným premiérskym postojom.
Fico však nezabudol, kam názorovo Pellegrini patrí, a to určite nezapadá do rámca jeho predstáv. Málokto venoval pozornosť razantnému, dvakrát zopakovanému Ficovmu vyhláseniu: „Chcem viesť ľavicovú stranu!“ Čo chcel povedať, mi bolo ihneď jasné.
Po prvé, Fico so svojou dobrou intuíciou okamžite zareagoval na vychýlenie sa politického spektra doprava. Po druhé, dal jasne najavo, že Pellegrini patrí inde, že s ním do košiara svojich (pseudo)ľavičiarov neráta, že o nejaký stred, trebárs aj ľavý, nemá záujem.
Nič proti Ficovmu zámeru, no dokonca aj keby bol správny, chýba mu jeden podstatný rozmer: dôveryhodnosť. Tú stratil vo všetkých vrstvách spoločnosti, ktoré by sme mohli označiť ako pokrokové. Nech už je to ľavoliberálne mestské spektrum, pokrokové cirkevné vrstvy, zelení, mládež všeobecne, pokroková podnikateľská, manažérska aj byrokratická vrstva… Ostala mu iba najstaršia generácia, ktorá si ľavicu predstavuje ako systém komplexného sociálneho zabezpečenia.
Peter Pellegrini sa s tým bude musieť vyrovnať. V Smere zápas nevyhrá, ale má so svojimi preferenciami a ešte stále existujúcim kreditom šancu podieľať sa na kryštalizácii nového politického spektra.
Bude to dramatické delenie politickej scény medzi tým, čo by som na jednej strane nazval európskym progresivizmom a na druhej reakčným národným konzervativizmom. Nová vláda bude reprezentovať ten druhý, reakčný rozmer. Proti nej sa skôr či neskôr sformuje vlna odporu a bolo by žiaduce, aby sa na jej čelo postavila dôveryhodná sociálnodemokratická alternatíva.