Keď zúrila druhá svetová vojna, sovietski špióni „odchytili“ list, ktorý generál Charles de Gaulle posielal z exilu svojej matke do poníženého Francúzska. Ako to dokázali, nevedno, no samotný fakt je vraj v archívoch doložený.
De Gaulle písal, že budúce spojenectvo medzi Francúzskom a Sovietmi v boji proti nacizmu vidí ako logické a nevyhnutné. Prečo o tom ubezpečoval práve matku, tiež nevedno, ale špióni vyhodnotili obsah ako politický a ukázali ho generalissimovi Stalinovi. Josif Vissarionovič uveril, že vtedy neznámy generál, ktorý sa vyznačoval najmä vysokou postavou a ešte vyšším sebavedomím, to myslí vážne. Veď prečo by človek v takejto veci zavádzal vlastnú matku?
Dôsledky boli rozsiahle, predovšetkým pre Francúzsko. To po vojne získalo postavenie víťazného štátu, jadrovej mocnosti a stáleho člena Bezpečnostnej rady OSN s právom veta. Udržalo si kolónie, hoci nie nadlho. Moskva vtedy nepovedala nie – a to v dobových podmienkach stačilo.
Podľa niektorých de Gaulla vlastne vytvoril Stalin, a určite nie nezištne. Ale nehovorme to nahlas. Francúzski patrioti by sa mohli uraziť, hoci tí praví gaullisti už, žiaľ, takmer vymreli.
Aké z toho plynú ponaučenia? Pre niekoho žiadne, ale nejaké azda predsa. Po prvé, úloha mamičiek v dejinách sa nedoceňuje. Už len preto, že politiku vždy robia ich synovia, a dnes čoraz častejšie aj dcéry.
Po druhé, špióni majú oddávna nedobrú povesť, no ak sú kompetentní, vedia byť prospešní pre spoločnosť. Veď inak by si ich štáty neplatili.
Po tretie, dejiny sa neskladajú z veľkých a malých udalostí. Všetky sú prerastené navzájom a bez malých by sa často neudiali tie veľké. Nuž a posledné: hlboko sa pokloňme mamičkám, špióni sa bez poklôn zaobídu.